Korzo, čiže posledná bašta nášho sveta

Čierni vlci obiehali dav a vykrikovali: Feri, daj mu!!!“ Diváci stáli v kruhu, nejaká tajomná sila ich držala na dištanc, takže vo vnútri bolo koliesko s priemerom asi dvanásť metrov a v jeho strede stáli hlavní aktéri. Oboch som poznal, tak ako každé decko z mesta, len z rozprávania.

Po prvý raz som videl dlhého Huga, ktorý vládol bytovkám na Nivách. Ešte stále držal v rukách cigaretu a bol tenký a dlhý, zle by sa ukladal do rakvy, pomyslel som si. Rovnako prvý raz som videl Feriho, Cigánskeho Kráľa, ktorý vládol Cukrmandlu presne z jeho tajomného stredu, z Vydrice s bitkármi a devami tmavej pleti i povesti, z ulice, čo sa začínala jediným krokom od Rybného trhu, kam chodili maminy z dobrých mestských rodín nakupovať na nedeľu. Privandrovalci chodievali už vtedy na Centrálne.

Nevysoký cigánsky veľmož mi učaroval. Počul som už o jeho oceľových pästiach a teraz som obdivoval drobné kučierky na jeho hlave a hrdý profil. Vďaka tým vlasom, keď raz obelejú, a profilu bude raz vyzerať ako Ceasar. Ruky mal spustené po bokoch a vyzýval Huga, aby začal.

Hugo frajerským gestom hodil ohorok cigarety za hlavu, ďaleko za dav, a v tej chvíli mu na pevnom tenkom bruchu zabubnovali oceľové Feriho päste. Dav sa trochu rozostúpil. A čierni vlci, poddaní Cigánskeho Kráľa, sa plazili okolo živého ringu a povzbudzovali svojho veľmoža: Feri, daj mu!

- Prečo mu nepomôžu, keď je ich kráľ? - naivne som sa spýtal budúceho lesáka Jura, ktorý ma práve týmto veľkolepým divadlom inicioval na Korze, lebo mi už minulo pätnásť. Už som bol s partiou z Lida na Korze, ale to som bol ešte krpec a s úderom šiestej hodiny ma preto vlastní starší kamaráti hnali domov. Teraz som mal už teda právo postupovať do stredu tohto voľného spolku, aby som si pomaly začal uvedomovať, že ani ja, ani oni nie sme hocakí študáci, ale deti zo starých mestských rodín, rendešemberek, lepší ľudia. Akurát, že sme nemali vyárendovanú budúcnosť, ako detičky z čoraz silnejúcich prisťahovaleckých spolkov. U nás prevládala minulosť a poznanie.

- Pretože by ho tým urazili, - vysvetľoval budúci lesník. - V tej chvíli by sa spojil s Hugom a začal mlátiť tých mladých. Každý súboj musí vyhrať sám, preto je kráľom. Kráľom zostane dovtedy, dokedy bude vyhrávať fér.

- A čo poliši?

- Tí, - Juraj opovržlivo odfúkol. - Pri takej príležitostí bránia ľudovú vlasť niekde za rohom v Zelenom Antone a čakajú na výsledok. Takýchto vecí sa boja.

Neskôr som ich naozaj videl čakať v tom šupáku, ale boli tam márne, dav po skončení súboja zapchal ulice a Hugo aj s Ferim a mladými vlkmi zmizli v krivolakých uličkách Starého Mesta. Potešilo ma, že poliši sa boja aj niekoho normálneho a hmatateľného.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)