Vianoce boli aj niekoľko dní bez hriechu

My sme si jednoducho na svätú Katarínu alebo najneskôr na Mikuláša napísali príslušný počet čiarok na kus papiera, pripináčikom sme ho upevnili do skrine na vnútornú stranu dverí a každý deň sme jednu čiarku prečiarkli.

A kým vstup do nášho domu v letnej sezóne poskytoval chlad, od Dušičiek bol útulkom pred hmlou, vlhkosťou a neskôr zimou. Na schodoch sa dalo poznať, že v bytoch sa už kúri. Neskôr sa pridávala vôňa ovocia, ktoré mohli naše maminky kupovať len po troške, podľa stavu finančných zásob. Ešte neskôr schodište poznamenávala vanilka, strúhaný kokos, doma varená čokoláda a nastrúhaný perník. A napokon ste našli na schodoch utrúsenú ihličku alebo celý ulomený konárik. A to bol znak, že už musíte byť naozaj dobrý, lebo čo keď to Ježiško uvidí?

Radšej sme akože pomáhali v kuchyni pri pečení a učili sa s mamičkou spievať ľudové aj vianočné piesne, lebo rádio v tomto adventnom čase týchto rokov hralo len budovateľské piesne a v slohoch sa nesmelo písať o Vianociach, ale len o Zimných sviatkoch.

- Nemôžeš si to pamätať, - vravela mi neraz najstaršia sestra Anna a jej hlas znel aj vtedy mazlivo, a preto o to odpornejšie.

- Ale si to pamätám. Napravo sedel ocko, oproti mne maminka a vedľa nej Madlénka a pri mne Frederika a Lukáš ešte nebol na svete a neviem, kde bol Ján, lebo toho nevidím. No vidím, ako svieti stromček a ako mám tri podušky pod zadkom a na zem strašne ďaleko.

- Nemôžeš si to pamätať, - zamedovala sestra ešte príkrejšie.

- Ale asi si to pamätá, lebo to bolo presne tak, - chytila mi stranu mama. A ja prisahám - vážne si to pamätám. Pamätám si všetky Vianoce od tej chvíle, čo som poldruharočný sedel po prvýkrát pri spoločnej večeri.

Z niektorých Vianoc si pamätám menej, z niektorých viac, zo všetkých však mám v nose stále tú vôňu žeravých oceľových kachlí, pečiva, stromčeka, vyprážaného kapra a kompótov a ovocia, tohto všetkého, čo aj v najväčšej biede vedela naša maminka doslova vyčarovať.

To všetko je však len obyčajná kulisa, z ktorej by sa možno maliar či skladateľ zbláznil, ale celkom iste by nedokázal aj tak znázorniť a vypovedať to najdôležitejšie: Zvykli sme si tesne pred poludním Štedrého večera obehnúť schodisko a zavinšovať všetkým susedom.

A potom sa celý svet pre nás úplne stratil. A niekoľko dní sme žili vo svete, kde nebolo žiadneho hriechu, strachu a opatrnosti. A tatko nahlas čítal z nových kníh, čo vysypal Ježiško pod stromček, ale nebolo predtým treba napechovať piliniačky a z rohu voňal stromček a zo stola kakao a pečivo.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)