Kúpalisko Lido bolo oázou pokoja a mieru

Štípance z podunajskej džungle sme si vymrazili v chlórovanej vode bazéna, po čom nevyhnutne muselo nasledovať akumulovanie tepla na betónových teraskách okolo. To bola zóna Ovsišťanov

Na tomto kúpalisku, triedne jednoznačne vyhranenom, neexistovalo teritoriálne nepriateľstvo. Už len existencia dvoch desiatok chalanov z Podhradia súčasne s dvoma desiatkami ich rovesníkov z Ovsišťa mala potenciu sudu pušného prachu inde.

Tu však vládlo po všetky sezóny prímerie - možno aj preto, lebo na úbohé predvojnové Lido so studenými sprchami, bazénom napúšťaným pitnou vodou nechodila ani rodiaca sa ľudovodemokratická elita, ani gangy z robotníckych predmestí z opačnej strany mesta. Vedelo sa, kto je provokatér a spolupracovník bezpečnosti, a pred tým si každý dával pozor na ústa aj činy, a keď niekedy mal takýto exot modriny, tak ich získal len od starších chalanov a ďaleko-ďaleko od čarovnej enklávy Lido.

Ťažko sa z tejto oázy, kam nedovidel žiadny pedagóg a kam nechodili príslušníci VB, ani cez sezónu ani mimo nej, odchádzalo. No disciplína na Keltskej je neúprosná vec.

- Načo pôjdeme, je pol šiestej, doma máme byť o pol siedmej, pol hodiny na cestu... - špekuloval Ján.

- Ty somár. Nepôjdeme teraz, ale o šiestej, cestou sa zdržíme a prídeme o trištvrte. A zajtra pôjdeme nanajvýš tak do zelovocu po uhorky. No keď pôjdeme teraz, nabetón prídeme pred pol siedmou. Za odmenu dostaneme ešte voľno a pár minút navyše si vydrankáme. Aj do deviatej. V Šifbeku alebo na ulici s deckami hrať nožnice.

Akože tak aj bolo.

Keď sme neboli v lete pri vode, hrali sme sa na ostrovčeku v križovatke oproti domu. Nožnice bola hra, pri ktorej si štyria hráči vymieňali miesta na značkách a piaty sa snažil využiť výmenu na obsadenie jedného z miest. Bolo to tým lepšie, čím sme boli starší, pri vymieňaní miest sa dalo zraziť s babami... Alebo sme išli do Šifbeku (naozaj sme za každý predčasný príchod dostali vychádzku až do tmy) a tam sme lozili a skrývali sa po stromoch a za rozvodnú skriňu, alebo sme sa naháňali, alebo „fajčili viržinky“ z cigaretového stromu a iskry nám lietali rovno do krku.

Dalo sa ísť aj na Heumarkt a tam zbíjať v zadných dvoroch pavlačových domov. A všetko malo svoju vôňu. Pri hre na nožnice občas zatiahla do nosa para z práčovne neďalekej nemocnice, to bola vôňa domova. Šifbek voňal v každom ročnom období inak, ale vždy to bola jeho vôňa, trochu vôňa každého parku, teda od kypiacej jarnej zeme cez prvú trávu a peľ exotických parkových stromov, kosenie trávy až po padanie gaštanov a jesenný dym spaľovaného lístia, ale to bola len jeho parková vôňa, nezabudnuteľná a nezameniteľná.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)