Nábytok požičali šľachta a mešťania

Júl pred dvesto rokmi nebol v Prešporku veľmi veselý. V prvej polovici mesiaca stále trvali boje a obyvatelia boli v situácii, keď už nemali čo stratiť. Následky častého ostreľovania mesta Napoleonovou armádou boli viditeľné všade.

Mnoho domov zostalo bez striech a s vypálenými izbami. Bývať sa v nich dalo len na prízemiach - ak boli kryté pevnými murovanými klenbami. Len málo domov vo vnútornom meste malo ešte strechy. Bol to aj arcibiskupský palác a blízke kláštory františkánov a uršuliniek. Arcibiskupský - primaciálny - palác slúžil ako dočasná rezidencia vnukom Márie Terézie, vtedajšiemu cisárovi Františkovi a jeho bratom, arcikniežatám Jánovi a Karolovi.

Po vyčerpávajúcich bojoch sa 12. júla dohodlo prímerie, ktoré malo trvať jeden mesiac. Podľa jeho podmienok muselo vojsko cisára Františka opustiť mesto Prešporok a jeho okolie až do vzdialenosti jednej hodiny cesty. Arciknieža Ján dal pred odchodom z mesta zničiť „lietajúci most“, aby ho nepriateľ nemohol použiť. Napriek tomu sa čoskoro po odchode armády rakúskeho cisára v meste objavili prví vojaci na strane Napoleona bojujúcej armády saského kráľa. Velil im francúzsky generál Raynier.

Nie je dosť jasné, prečo Napoleon neprišiel do mesta sám (býval vtedy v Schönbrunne pri Viedni), ale poslal sem svojho adoptívneho syna Eugena Beauharnais. Ten prišiel ako veliteľ talianskej armády.

Napoleon po obsadení Talianska prijal titul talianskeho kráľa. Predtým Taliansko nebolo zjednotené a nikdy kráľa nemalo. Napoleonovi ako synovi talianskej rodiny z Korziky na tom titule veľmi záležalo. Svoje sestry obdaroval kniežacími titulmi talianskych kniežatstiev. Za svojho zástupcu - vicekráľa - určil svojho adoptívneho syna Eugena, ktorý sa mal stať jeho dedičom.

Eugen by bol po príchode do mesta ťažko našiel vhodnejšie ubytovanie ako v Primaciálnom paláci. Knieža prímas ostrihomský arcibiskup v ňom nebýval. Už v decembri roku 1805 sa tam ubytoval Napoleonov minister knieža Talleyrand. Pred vypuknutím bojov o mesto v roku 1809 bol palác neobývaný, a teda pravdepodobne nezariadený.

Pre cisára Františka a jeho bratov asi palác v júni provizórne zariadili potrebným nábytkom a všetkým iným požičaným z domácností šľachty a mešťanov. Možno sem priniesli aj niečo z cisárskeho zámku v Holíči. Viedeň mal v rukách Napoleon, preto sa odtiaľ nedalo nič doviezť. Eugen prišiel asi do zariadeného, lebo rakúske arcikniežatá nemali možnosť so sebou odvážať v rýchlosti aj nábytok.

Eugen a jeho ľudia sa voči obyvateľom mesta správali slušne. Ihneď dali obnoviť „lietajúci most“, ktorý umožňoval rýchle spojenie s Viedňou, snažili sa odstraňovať aj škody v meste, aby sa tu obnovil normálny život. V divadle, ktoré stálo pred južnými mestskými hradbami, ale strely ho, našťastie, nezasiahli, sa dalo už 19. júla znovu hrať.

Eugen Beauharnais sa v meste zdržal len necelý týždeň. V predvečer jeho odchodu, 20. júla, usporiadal generál Raynier na jeho počesť dokonca ples, juliáles. Pravdepodobne sa konal v budove divadla, postavenom v rokoch 1773 až 1776 grófom G. Csákym pred Rybárskou bránou. V roku 1793 pristavali za javisko divadla veľkú tanečnú sálu, známu pod menom „reduta“.

Jednoduchým otvorením zadnej steny javiska bolo možné oba priestory spojiť. Ten priestor bol na usporiadanie reprezentačného plesu rozhodne vhodnejší než arcibiskupský palác. Na ples pozvali aj tunajšiu šľachtu a predstaviteľov mestskej samosprávy. Hoci neboli prítomnosťou cudzincov v meste nadšení, nemohli pozvania odmietnuť.

Štefan Holčík
FOTO - archív