Obyvatelia Prešporka utekali do blízkych obcí

Prešporské obyvateľstvo po skúsenostiach s Napoleonovým vojskom v decembri 1805 nemohlo v júni 1809 očakávať nič menej hrozné. Od prvého júna bolo mesto stredobodom záujmu Napoleononovej armády, ktorá sa snažila získať ho za každú cenu.

Vtedy sa ukázalo, aké dôležité bolo opevniť prístup k brehu a k prístavisku lietajúceho mosta na južnom brehu Dunaja (Aupark, terajší Sad Janka Krála).

Veliteľ obrany, generál Bianchi, robil čo mohol, aby sa nepriateľ nedostal do mesta. Nemohol však zabrániť ostreľovaniu mesta, ktoré spôsobilo veľké škody. Napoleonovi vojaci nebojovali len pri Prešporku. Prenikali aj ďalej na východ do uhorského kráľovstva. Katastrofou pre Uhorsko (a Rakúsko) bolo Napoleonovo víťazstvo nad rakúskou armádou 14. júna pri Rábe (Raab, Györ). Bitka na poli pred mestom bola síce pre Napoleonových generálov víťazná, ale ešte bolo treba obliehať a dobyť rábsku pevnosť. Tam sústredili väčšinu svojich vojakov, takže Prešporku na pár dní odľahlo. Streľba v podvečer 17. júna nebola streľbou na mesto, ale oslavnou salvou na počesť víťazstva pri Rábe. Rakúsko sa pripravovalo na odvetu.

Do Prešporku prišli najprv najvyšší velitelia cisárskeho vojska a 23. júna sa sem presunul aj cisárov brat arciknieža Ján (Erzherzog Johann). Ubytoval sa v Primaciálnom paláci. Už o tri dni tu bol aj sám cisár František. Aj on sa ubytoval v paláci prímasa, lebo bývalý kráľovský palác na hrade nad mestom bol už dve desaťročia upravený na kasáreň, devastovaný najmä v roku 1805 a 1806, keď tam bola vojenská nemocnica. Nebol vhodný na ubytovanie cisára.

Francúzsky veliteľ Dessai situáciu z juhu pozoroval a hneď po príchode cisára vyzval generála Bianchiho, aby mu vydal pevnosť na južnom brehu. Výzva bola len zámienkou. Bianchi pevnosť nevydal. Celú noc z južného brehu na mesto strieľali. Cisár František prežil strašnú noc v kruhu svojich verných v Primaciálnom paláci. Južný trakt paláca pri Laurinskej ulici dostal zásah. Streľba pokračovala aj v nasledujúcich dňoch.

Obyvatelia zničeného a horiaceho mesta si museli zachraňovať životy útekom do blízkych obcí. Mestská rada sa necítila bezpečne v radnici (Stará radnica), ktorej južná zadná časť bola zasiahnutá zápalnou strelou. Zasadania preložili do budovy bývalého Schilsonovho paláca (neskôr ústavu konvertitov svätého Jozefa) za Schöndorfskou bránou pri ceste do Blumentálu (Landstrasse, teraz Radlinského ulica). Mesto sa nemienilo vzdať.

V bitke pri Wagrame 5. a 6. júla Napoleon znovu zvíťazil. Situácia sa zdala pre rakúskeho cisára stratená. Preto sa vedenie jeho vojsk rozhodlo Prešporok vydať. Najprv arciknieža Ján a potom aj generál Bianchi so svojimi vojskami odtiahli ku Komárnu. Mesto 14. júla obsadili vojaci saskej kráľovskej divízie. Saské kráľovstvo bolo Napoleonovým spojencom. Dňa 15. júla sem vtiahlo talianske vojsko. Velil mu taliansky vicekráľ, Napoleonov adoptívny syn (syn jeho manželky Jozefíny z prvého manželstva) Eugen Beauharnais, ktorý sa oženil s bavorskou princeznou. Ich potomkami sú dnešná dánska kráľovná Margaréta II., švédsky kráľ Carl XVI. Gustaf, nórsky kráľ Harald V. či belgický Albert II..

Aj Eugen Beauharnais sa ubytoval v Primaciálnom paláci. Možno práve vtedy použili v paláci ako dekoráciu v roku 1093 objavené anglické tapisérie Hero a Leandros zo 17. storočia.

Obsadenie Prešporku saským a talianskym vojskom znamenalo koniec pevnosti na južnom brehu Dunaja. Po skúsenostiach z dlhého neúspešného obliehania sa velitelia nepriateľských vojsk rozhodli opevnenie demolovať. Aby vojaci nezaháľali, alebo zbytočne neodpočívali, dostali príkaz zemné valy prekopávať a ich materiálom zasypávať priekopy pred nimi. Čo vojaci nezničili, bolo ponechané napospas prírode. Po dvesto rokoch sú to len pomerne neforemné v teréne viditeľné a náletovými stromami zarastené hlinené valy na okraji parku.

Mesto nevyužilo príležitosť dať ich v tomto jubilejnom roku ako-tak upraviť a vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku ako príklad fortifikačnej architektúry z obdobia Napoleonových útokov.

Možno sa tak stane až o ďalších sto rokov.

Štefan Holčík
FOTO - archív