Kto sa v máji neokúpal, ten bol sraľo

- Dám ti trochu z mojej horčice, ja už nechcem, - povedal Ján a už som vedel, že to nebude bohovský kšeft. Ján nič nedával zadarmo.

No ak som ho strpel cez týždeň v Šifbeku, nevyhnutne som musel aj na pravidelnom rodinnom výlete. Vtedy už bez otca, pod vedením sestier (mama chystala neskorý nedeľný obed) sme išli električkou a autobusom na konečnú, stade cez Veľkú Baňu, kde sme natrhali konvalinky, na hrebeň Karpát, vädnúce konvalinky v ruke a skončili sme na Klepáči. Výletná reštaurácia ponúkala občerstvenie. Pre našu rodinnú výpravu: Pre dvojicu jedna porcia párkov, dvojitá horčica a štyri chleby. Pretože sme fúru peňazí precestovali ráno, z Klepáča sme išli do mesta peši. Doma najprv voňal hlávkový šalát, potom zemiaková kaša a vyprážané mäsko a - kým sme sa obriadili - zavoňali aj oživené konvalinky a bol čas na večernú omšu. Po omši sa doplazil Ján: - - Čo mi dáš za tú horčicu?!

- Však si už nechcel.

- Nechcel, ale mohol som ju aj vyhodiť. Alebo predať. Ale som ti ju dal...

Jar vrcholila Prvým májom. - Viete, aký je rozdiel medzi prvomájovým sprievodom a cintorínom? - priniesol raz otázku Peter, ktorý sa stále viac strácal dôstojníckemu domu na Katarínskej a smeroval k nám. Všetci sme pokrútili hlavou. A Peter si odpovedal:

- Žiadny. Chceš - nechceš, keď je jeho čas, pôjdeš.

Zarehotali sme sa. Neúčasť v sprievode bola jedným z dôvodov na zhoršenú známku zo správania. Keď sme museli, tak sme išli. No rovno z neho, v tmavých nohaviciach a bielych košeliach sme pokračovali dolu ulicou na most a cez rieku. Panské detičky míňali peniaze na kolotoče, my, zrodení v tomto meste a na Dunaji, sme zamierili na Lido. Prvým májom pre nás vrcholila jar, lebo májom sa začalo leto. Kto sa neokúpal v rieke v tomto mesiaci, bol sraľo. Prvomájový výlet som mal rád aj preto, lebo Ján musel ísť so svojou triedou a nemohol sa ku mne pripojiť a dokonca ani nemohol doma nariekať, aký som ja nebratský, že ho so sebou neberiem. Nemohol som, lebo taký bol školský poriadok, že deviataci zvlášť a šiestaci tiež.

K vode sa zatiaľ odvážili len naše bandy z rôznych častí mesta, každý rok sa znovu postupne zbližovali, aby napokon vytvorili klan, ktorý bude celú sezónu vládnuť kúpalisku, nenápadne rozhodovať o enklavách patriacich jednotlivým skupinám pravidelných návštevníkov. Tesne pri bazéne, širokým betónovým stupňom, na jar a v jeseni vládli štamgasti, ktorí v plnej sezóne priestor vypratali v prospech bandy z Ovsišťa. potom ich pritúlila na tráve medzi bazénom a plavčíkovou búdou obrovská banda mladých intelektuálov a študentov z mesta spolu s mladšími súrodencami. Drobné zvyšky kúpaliska si mohli podeliť ostatní návštevníci. Dbali sme na slušný odstup od malého bazéna, ktorý sme chránili pre mamy s malými deťmi, a od lesíka medzi riekou a civilizáciou, rezervácie pre milenecké páry.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)