Gymnázium bolo natreté aj na zeleno

V druhom desaťročí 17. storočia bol Prešporok protestantským mestom. Bolo to aj zásluhou sedmohradského kniežaťa Štefana Bocskaya, ktorého povstalci mesto obsadili v roku 1605.

Viedenský mier, uzavretý v roku 1606, zaručoval evanjelikom úplnú náboženskú slobodu. Aj Bocskayov nástupca knieža Gabriel Bethlen, ktorý mal mesto v moci o desať rokov neskôr, podporoval evanjelikov. Reformácia sa v meste veľmi rýchlo ujala najmä vďaka tomu, že výlučne nemecky hovoriace obyvateľstvo bolo naklonené zrozumiteľným myšlienkam, ktoré hlásal Martin Luther. Evanjelici tu mali od roku 1606 svoje vlastné cirkevné gymnázium (neskoršie lýceum). Bežným vyučovacím jazykom na evanjelickom gymnáziu bola nemčina.

Karta sa obrátila, keď v roku 1621 mesto a hrad dobyli cisárske vojská. Neskorší uhorskí králi už neboli takí tolerantní ako Maximilián II. či Rudolf II. Nastala tvrdá rekatolizácia. Významnú úlohu v nej zohral ostrihomský arcibiskup kardinál Peter Pázmány. Narodil sa a detstvo strávil v prostredí protestantskej šľachtickej rodiny.

Počas štúdií sa stal presvedčeným katolíkom. Snažil sa vrátiť do katolíckej cirkvi všetkých poddaných vo svojej arcidiecéze - v uhorskom kráľovstve. Vedel, akým dôležitým nástrojom je pritom školská výchova. Za najlepšie riešenie považoval pozvať aj do Prešporka, vtedy hlavného mesta kráľovstva, jezuitov.

Založil tu pre nich kolégium, pri ktorom sa vyvinulo hlavné cisárske a kráľovské katolícke gymnázium. Výučba sa začala v roku 1627. Škola sa počas svojej skoro tristoročnej existencie niekoľko ráz sťahovala. Od 70. rokov 18. storočia pôsobila v budove bývalého kláštora klarisiek, ktoré museli na základe rozhodnutia Jozefa II. mesto opustiť.

Adaptovaná budova ženského kláštora nemohla už na začiatku 20. storočia vyhovovať požiadavkám, aké sa kládli na modernú školskú výchovu. V novovznikajúcej mestskej štvrti pri Dunaji, v areáli bývalého ostrova Grössling, sa nachádzala výhodná parcela pre novú budovu gymnázia.

Projekt podporil vtedajší uhorský prímas ostrihomský arcibiskup Klaudius (Kolos) Vaszary, ktorého sestra s rodinou žila v Prešporku. Súhlas získali aj od vtedajšieho uhorského ministra náboženstva a všeobecného vzdelávania, grófa Alberta Apponyiho. Projekt vypracoval budapeštiansky architekt Edmund (Ödön) Lechner. Jeho charakteristické stavby patria k zaujímavostiam secesnej architektúry strednej Europy. Často ich prirovnávajú k svetoznámym stavbám, ktoré projektoval barcelonsky architekt Antonio Gaudí.

Gymnaziálnu budovu postavili za necelé dva roky, 1906 až 1908. Zo starej budovy sem preniesli knižnicu a študijné zbierky, medzi nimi zbierku archeologických nálezov, ktorá sa po druhej svetovej vojne „stratila“.

Katolícke gymnázium je nemysliteľné bez gymnaziálnej kaplnky. Ako kaplnku sprvu používali priestor telocvične, neskôr v rokoch 1909 až 1913, postavili samostatnú kaplnku, ktorá sa po prvej svetovej vojne stala farským kostolom. Kostol je zasvätený svätej Alžbete Uhorskej, a Bratislava ho pozná pod menom „modrý kostolík“. Podľa návrhu architekta Lechnera bola však pôvodná farba fasád kostola sivá, modré boli ozdobné sklenené mozaiky a dekorácia strechy kostolnej zvonice.

V pamäti žijúcich Bratislavčanov, z ktorých mnohí v budove bývalého hlavného katolíckeho gymnázia maturovali, sa zachovala budova natretá zelenou vojenskou farbou. Napriek tomu, že je skvostom architektúry začiatku 20. storočia, budova desaťročia pustla. Zanikli slnečné hodiny na nádvorí, sklenené striešky nad bočnými vchodmi, znak uhorského kráľovstva nad hlavným vchodom aj kamenný kríž, ktorým bola zavŕšená vežička nad hlavným priečelím.

Len zázrakom ostali zachované plastické detaily fasád, kamenný erb kardinála Pázmánya a ojedinelé klampiarske práce na strechách a žľaboch. V druhej polovici 20. storočia sa totiž secesia považovala za gýčovitý nezmysel a buržoázny výstrelok módy. Budovu gymnázia a „modrý“ kostolík označovali za zavrhnutiahodné príklady „uhorského“ (rozumej maďarského) národného slohu.

Dnes sa už budova vyníma v pôvodnej farebnosti, pričom nečakane dekoratívne pôsobia sivou farbou zdôraznené plochy. Opravené sú aj pôvodné vyrezávané okenné výplne. Je pochopiteľné, že na svoje miesto sa nemohol vrátiť uhorský štátny znak. Nič však nebráni tomu, aby sa na vežičku namiesto neforemnej plechovej gule vrátil kamenný kríž podľa zachovaného návrhu Edmunda Lechnera.

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus