V bráne nám voňalo každé ročné obdobie

Pred bránou ma ovanula typická vôňa nášho činžiaku. Teda typická pre tú chvíľu - výnimočný a ojedinelý horúci deň na prelome jari a leta. Dom vonia útulne a chladivo.

Dajte muzicírovi za úlohu napísať notami, ako vonia schodisko, keď za chrbtom hrozí horúčava a už vám chladne prepotená košeľa pred sviežosťou stúpajúcej z vtedy ešte nesmradľavej pivnice. Keby ma dovliekli z druhého konca sveta v ktorýkoľvek čas a so zviazanými očami pred tú bránu, zavoňal by som, a vedel by som, kde som, aj aké je ročné obdobie.

Spomenul som si na Vivaldiho.

- „Tak ten by sa nabetón zbláznil, keby mal zložiť hudbu o tomto,“ povedal som si a odvtedy ma to nepustilo. Donúťte Vivaldiho napísať to! O tomto som sa snažil rozprávať Mišovi.

Vlastne bolo skladateľovým šťastím, že nevyrastal s nami, lebo nám inak voňalo každé ročné obdobie, každý deň, každá denná doba.

A niekedy to aj parádne smrdelo.

Napríklad koncom zimy, keď povolili mrazy a pani Abrahámová nemala dosť trpezlivosti nechať vychladnúť popol a potajomky ho nadránom vsypala do smetiaku na dvore.

Žeravý popol sa posilnil novinami, papierom a iným horľavým odpadom, potom sa začali škvariť zeleninové šupky a kosti z nedeľných kureniec a potom aj to, čo smrdelo už samo o sebe.

- To neznam, gdo to urobil, hmhmhm, sypac paľive veci do smeci, - hovorievala maďarským prízvukom a východniarskym nárečím suseda Abrahámová, ale absencia jej modrého lavóra na schodoch jednoznačne svedčila proti nej, aj keď sa na to nikto neodvážil poukázať.

Z kovovej nádoby sa šíril predovšetkým smrad, dymu už menej, a celé to stúpalo.

Najmä do okien Blahušovskej kuchyne, ale kvôli spravodlivosti po celom schodisku všetkým ôsmim partajam v baraku. To bol signál, že sa blíži jar. V najtuhšej zime sa to pani Abrahámovej nestávalo.

Predovšetkým preto, lebo mrzlo tak tuho, že keď vyložila na schodíky do dvora modrý smaltovaný lavór s horúcim popolom z pecí, od rána do večera celkom vychladol. Potom tiež preto, lebo v zime bolo na dvore dosť snehu a ten sa dal dodatočne nahádzať do popolnice.

Sneh sa roztopil, odpadová nádoba bola ťažká, smetiari vždy nadávali, ale netlelo to. Nevedeli sme, prečo smetiari nadávajú, pretože my sme túžili stať sa smetiarmi, smieť chodiť v ufúľaných nohaviciach a obdretých bundách a namiesto otravných pletených palčiakov mať na rukách za rukavice zahnuté odrezky zo starých autoduší.

Zima bola kvôli snehu fajn.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)