Keby to šecko Vivaldi cítil, tak sa zblázni

Kajúcne sa priznávam k hmatateľne nepodloženému názoru, že citovaný skladateľ, Antonio Vivaldi, trpel poruchou čuchu. Toho názoru sa neviem zbaviť.

Raz som sa o tom bavil s Mišom Diamantom. Sedeli sme v kúte na Mačkárkinom dvore a fajčili bulharské cigarety Šipka (preto nás aj zaujal osud hrdinov Šipky a niečo sme o ňom vedeli). Šipky boli zo zlatavého a čistého virginského tabaku. Šírili jemnú tabakovú vôňu, len slabšiu, ale podobnú tej, ktorú na našom schodiku v teplých mesiacoch zanechávala cigara pána Heldera.

Na Mačkárkin dvor nikto nechodil okrem nás dvoch. Neskôr pribudli ešte aj baby. No pre celú štvrť bola Mačkárka niečo ako kňažka woo-doo. Nikto nevedel prečo, ale každý veril na jej tajomnú moc. A každý sa jej bál. Aj dospelí.

Mačkárka však nikomu neublížila, nemučila voskových panáčikov, len čo vrieskala na decká z dôstojníckeho domu na Katarínskej, keď jej trápili cicušky, a von chodila za tmy, keď už slnko nepálilo. Bývala na prízemí, v starom dome, dnes tam stojí technická univerzita. V lete otvorila dve okná z veľkej izby, ale cez ne na ulicu sálala tma aj na poludnie. Na parapetoch sa vyhrievali mačky a z tmy vanul mačací smrad. Vedec Michael Rosenstein rýchlo zistil, že je to neškodná stará žena so slabosťou pre mačky, a pretože my sme im neubližovali, užívali sme si azyl na jej dvore.

Potiahol som si zo Šipky a privoňal ešte aj k dymu, čo šiel z horiaceho konca a zadumane som prehodil.

- Myslím, že trpel totálnou stratou čuchu.
- Kto? - zareagoval Diamant.
- No, predsa Vivaldi.
- Vivaldi netrpel stratou čuchu, ani ničoho iného, Vivaldi bol muzikant, zložil tie rozkošné Štyri ročné obdobia.
- Prečo by nemohol trpieť stratou čuchu? Smetana bol hluchý. A vraj aj Beethoven. A to boli muzikanti! Jeden zložil peknú Elišku, druhý Vltavu. Keby Vivaldi nestratil čuch, nabetón by sa zbláznil. A zbláznil sa? - dôvodil som. - Nezbláznil. Zbláznil sa van Gogh, lebo mu večne hučalo, a ten si odrezal ucho. A čo si odrezal Vivaldi, Michael? Počul si, že by si niečo odrezal Vivaldi? Povedzme, nos?

- Ma neser,- odporoval Miško Diamant. - Nič si neodrezal, lebo sa nezbláznil.

- Práveže. Ale keby mal čuch, tak sa zblázni a odreže si nos. Ty sám si hovoril o tom, jako voní jar, či to necítim. Cítim, - prešiel som vo vzrušení do slovníka našej ulice, - Aj tu, jak nám voní celý rok, šecko. Inakšje cigarety, inakšje kočky a ináč zajaci a ináč baby a tráva v Šifbeku a v lete melóny, a zase v jeseni, keď horí zhnilá tráva a listy, a inakšje v zime voní pečení. To je život. Myslíš, že Vivaldimu nevoňal? Voňal aj vtedy, ale keby to šecko ten Vivaldi cítil, tak sa zblázni a ňečo si odreže. Akurát, že nemal čuch, - víťazoslávne som uzavrel diskusiu.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)