Otec kričal, ale nikto mu nič nerozumel

U deda ma čakalo prekvapenie: Otec. Môj vlastný. Teda dedov syn. Že je tu len ako dedov syn, som pochopil zakrátko a presvedčil sa o tom ešte niekoľkokrát. My vnúčence sme starým rodičom tykali, vlastné deti onikali.

- Čo tu očíš? - vyskočil starký na Gaba staršieho, ešte v cestovnom. Už si mal mať na sebe tie staré cajgové gate. Obleč sa a príď za nami! My s Gabčom ideme postrojiť Miša.

- Vytiahni Miša, Gabo, a nachystaj frištuk.

Tatko bez reči (to by sa mama pozerala!) vypriahol koňa a nalial mu do vedra vody z demižóna. Pre nás vybral chlieb, rajčiny, papriky, soľ a plechový hrnček s bravčovou masťou. Keď sme dojedli, dedko opäť zavelil:

- Zapriahni ho do hrabačky!

Hore so senovými vidlami dedko ukladal seno, tatko mu ho podával z kôpok a ja som s drevenými hrabľami v ruke dbal, aby ani stebielko na poli nezostalo. Napokon došlo k najlepšiemu. Tatko vyhodil posledné vidly sena, dedko ich naložil na miesto a zviazal celý náklad a cezeň potom spoločne dali pavúz, utiahli ho hrubým lanom a vyhodil ma na vrch.

- Pripni hrabačku za voz, ale urob to poriadne, budeš na nej sedieť, Gabo! - zavelil zasa dedko. Dal mi do rúk opraty a skríkol na koňa „hijó“ a Mišo sa pohol a dedko práskal bičom, na západe sa slnko blížilo k čiare hôr, a ja som na teplom a voňavom sene s opratami v rukách vykrikoval „hijó“ a „čihi“, keď išlo po tej krásnej zvlnenej ceste auto v protismere. Občas som sa obzrel na vlny pahorčekov za nami a tak som ho aj zbadal: Môj tatko na sedačke odopnutej hrabačky a nezvládnuteľná hrabačka s ním v sedle stále rýchlejšie letela pospiatky dolu cestou a otec kričal, ale nebolo rozumieť čo.

- Ako obrátime voz? - spýtal som sa dedka.

- Načo?

- No, pôjdeme ockovi naproti.

- Nič nebudeme obracať a nikam nepôjdeme. Kázal som mu, aby to pripol poriadne.

Asi vycítil môj strach, čo asi bude, keď nepôjdem otcovi na pomoc.

- A ty sa neboj. Ja povjem, že som zakázal otočiť. A neni to už daleko, hrabačka je lahká a tvoj otjéc silný, - keď zaťahoval nárečím, vedel som, že sa v duchu smeje.

- Lenže to je ostuda...

- To vješ, že teda je,- skonštatoval starý otec.

Došli sme domov. Otcovi bratia vypriahli a obriadili Miša, vyhádzali seno na pôjd v stodole, odtlačili prázdny voz ku stajni. Až vtedy došiel zapriahnutý do hrabačky, celý spotený a nazlostený, môj otec.

- Vitaj synu, kde si bol? - povedal dedko a začal sa tak nákazlivo smiať a tá vlna sa šírila od dverí stajne cez celý dvor, až sa smiali všetci. Otec sa vyparil.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)