Kamaráta Belicu mal rád asi len náš tatko

Niet nad kamarátstvo. Otec mal napríklad veľmi dobrého kamaráta. Belicu. Keď nemal s kým piť v Srdiečku pivo, statočný muž Belica sa tatkom istotne dal pozvať. Bol tatkovi dobrým spoločníkom, čím dokladoval kamarátstvo a tatko nemal rád, keď sme ho volali Vorvaň, čím sme si jednoznačne robili posmech z jeho skutočného mena.

Belica je síce dobrá, chutná ryba, ale pre nás bola symbolom mrňavosti, čiže miniatúrnosti. Keď sa ich podarilo na Dunaji upytlačiť za vedro, akurát to vyšlo na večeru pre celú našu rodinu.

Tatko mal veľa kamarátov. Bol šikovný a vedel o tom a kamaráti zase vedeli, ako má rád, keď mu niekto jeho šikovnosť potvrdzuje. Tatko preto viedol k manuálnej zručnosti aj mňa a Jána, a kamaráti vedeli, ako mu lichotí, keď pochvália aj nás. Otec sa tešil na to, ako vychová aj Lukáša, ale to zostalo už na nás.

Mamu išlo poraziť, keď počula odrhovačku „Dómino, Dómino, proč tvé oči tak smutný lesk mají...“, ale otec sa išiel rozplynúť, lebo Domino bol z jeho vtedajších kamarátov ten najlepší. Domino mal smutné oči, lebo vedel, že ho čaká úloha navliecť tatka do čiernoty a potom proti nemu svedčiť pred súdom. Otec bol denne nadšený z Domina a jeho nápadov smerujúcich k šlamastike, ale my sme ho radi nemali.

A o maliarovi izieb Belicovi sme mali názor odlišný od otcovho, a preto mal Belica prezývku. Podľa nás bol taký ako ostatní. No podľa tatka to bol dobrý kamoš. A bol aj korektný a presný. Keď už otec zase sedel, bolo treba vymaľovať. Mama zavolala vždy dvorného a vždy vyumývaného Belicu, ktorý jej povedal, koľko pýta za jednu izbu. Suma nebola tragická, jednoducho len veľmi vysoká. Mamička sa spýtala, či sa táto všeobecne platná cena vzťahuje aj na rodinu kamaráta. Vorvaň odvetil kladne.

- Dnes sa tvári, akoby s ockom nikdy nevypil jediné pivo, - sťažovala si mamička Anke. - Chce za vylíčenie izby toľko ako maliari z komunálu.

- Nechaj ho tak, - radila mame Anka. - Vymaľuje obývačku (blížila sa Veľká noc), potom Tvoju izbu a keď sa rozbehne, už to dokončí.

- Nemyslím, - skepticky prehodila mama, ktorá Belicovi videla až na dno duše. Nemýlila sa.

Náš veľký byt (zhabali nám ho síce, ale mohli sme v ňom bývať, lebo nemal ani teplú vodu, ani ústredné kúrenie, ani výťah, a do takého nekomfortu sa vynikajúci budovatelia vlasti len neradi sťahovali) mohol byť pre maliara dobrým sústom, najmä preto, že používal maliarsky materiál, ktorý si náš otec - všeumelec nahanobil do domácich zásob. No keď sa po druhej izbe mamina preriekla, že viac peňazí momentálne nemá, otcov bývalý kamarát, bytový maliar Belica, sa umyl a povedal:

- Prídem potom, keď budete mať zasa. Už to je odo mňa pekné, že sa k vašej rodine hlásim. Viete si predstaviť, aké to je nebezpečné - maľovať zadarmo u vás?

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)