Vďaka otcovi bola plná miska sviečkovej

- Čo to nesieš, Gabi? - spýtala sa ma raz teta Macuška, ktorej sme nesmeli vravieť Macuška, tak jej vraj mohol vravieť náš tatko, ale my sme mohli len teta Milka, vedúca v Srdiečku.

Maminka nestihla navariť, tak ma poslala kúpiť dve porcie sviečkovej a ešte dve porcie knedlí navyše.

- Ukáž,- vyzvala ma milým hlasom.

Odokryl som misku. Mala štvorcový formát, oblé rohy, steny trochu pretlačené a na tenkom porceláne boli nepravidelne rozhodené drobné modré kvietky, nezábudky. Bola dopoly plná omáčky s dvoma kusmi mäsa. V druhej ruke som držal zabalených šestnásť okružtekov kysnutej knedle.

- Toto, že sú dve porcie? - zvolala vedúca a už som mal strach o našu večeru, ale vzápätí ma ten strach prešiel, lebo mi láskavo položila ruku okolo ramien. Mala teplú dlaň a ňou ma postrčila smerom k lietacím dverám z jedálne: - Choď naspäť, Gabi, a počkaj pri pokladnici v kuchyni, dali ti málo, pošlem tam za tebou vrchného.

Zavolala si pána Franza a o čomsi sa s ním chvíľu rozprávala.

Zmenárke v kuchyni, ktorá napichovala objednávky od čašníkov na dosku, z ktorej trčali klince, som povedal, prečo som zase dnu a čakal som. Pán Franz prišiel a predniesol najkratší prejav, aký som kedy od tohto profesionálneho kelnera začul:

- Pani prevádzkarka povedala, že nie je najkrajšie, keď takému malému chlapcovi nedáme dve celé porcie, keď tie dve celé porcie zaplatil a ešte nám aj nechal tringelt (to bola pravda, sviečková stála vtedy šesť osemdesiat, porcia knedlí navyše dve dvadsať a ja som podľa príkazu mamy nechal čašníkovi dve celé desaťkorunáčky). Kuchárka mu má doliať omáčku po okraj misky a pomocník sa nemá zdržovať krájaním knedlí, keď je to cez ulicu, ale dať chlapcovi rovno celú šišku, to sú štyri porcie. Odteraz, keď chlapec príde, tak to vždy bude a pani prevádzkarka na to osobne dohliadne.

Kráčal som chodbičkou a cez jedáleň opatrnejšie ako Židia s Archou zmluvy. Knedľu v celofáne som mal zastrčenú pod pazuchou, uprostred sa beznádejne deformovala a kráčal som ulicou tých sto krokov k nášmu domu a potom sedemnásť schodov hore, aby som si bradou zazvonil. Otvorila mi mama a keď videla, čím som obťažkaný, zalomila rukami:

- To si kde nabral, to ti dali zvyšky zo stolov?
- Nie, mami, Mucuš... prepáč, teta Milka sa ma spýtala, čo nesiem... - rozpovedal som jej celú príhodu.
- Tá mrcha! Tá nikdy nezabudne. Aspoň že sa k jeho dietkam správa slušne.

A išla zohrievať večeru.

- Na koho nezabudne? - zavolal som na ňu.
- Na nikoho... teda na Pána Boha. Jeho spravodlivosť.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)