Niekedy je dobre povedať aj pravdu

Králiky mali dosť mäska a dobrú chuť, len ich bolo treba kŕmiť. Chodili sme na trh a do zelovocov pýtať si odpad: listy z kalerábu a karfiolu, mrkvovú vňať. Veľmi sa osvedčili aj šupky z varených i surových zemiakov, ktorých u nás bolo vždy dosť.

Keď však päť samíc vrhlo mladé a tie si za pár týždňov pýtali aj zelené krmivo, nezostalo nič iné, než obchádzať okolité parky a trhať trávu, mlieč, púpavové listy a rýchlo, aby sa kŕmenie nezaparilo a zajačiky nezduli, doniesť to domov. Raz sme tak s Janom trhali zelené v parčíku medzi Blumentálskym kostolom a autobusovou stanicou. Prekročili sme živý plot a kľačiačky sme plnili šiltovky. Nič sme nevideli.

- Čo tu robíte? - zahrmelo nám nad hlavami. Pozrel som sa dohora a celkom som stuhol. Ponad krušpánový plot na nás hľadeli dve tváre orámované modrou rovnošatou a modrými brigadírkami. Policajti, hekáči!!! Už som nás oboch videl na okrsku, videl som hlásenie do školy a všetky dôsledky vrátane likvidácie králičej farmy. Nie z odvahy a čestnosti, ale preto, že ma žiadna stopercentne uveriteľná lož neosvietila, som odvetil:

- Trháme trávu pre zajacov. Viete, nestačí, čo nazbierame po obchodoch.
Ešte som netušil, že pravdou dosiahnem moje prvé veľké víťazstvo v živote.

- A viete, že v parkoch sa tráva trhať nesmie, že vôbec sa nesmie vstúpiť na trávnik?! Za to je pokuta, v škole zhoršená známka zo správania a doma výprask... - zahartasil mladší policajt.
- Vieme, ale nevieme, čo máme robiť, zajace toho veľa zožerú...- pokračoval som v pravdivej výpovedi.

- Choďte si kúpiť na niektoré družstvo lucerku, - osvedčil mladší policajt svoj dobrý vidiecky pôvod. Starší dovtedy mlčal, len sa pozeral na dve dopoly naplnené sieťovky. A prehodil:

- Čo si myslíš, kde im budú každý deň predávať päť kíl sena? - a otočil sa ku mne. - A vy by ste si mali dávať väčší pozor, čo nejdete niekde do kúta do Šifbeku: Je to veľký park, tam sa stratíte.

A ja som pravdivo šepol:
- Tam sme už všetku vhodnú zelinu a trávu vytrhali.

Starší sa poškriabal pod šiltovkou. Potom sa napriamil, napravil si „dohodu“ a s rukami za opaskom povedal mladšiemu:

- Ty choď na roh Avionu, budeš dávať pozor tam, či niekto nejde, ja na to dozriem od nemocnice. A vy, vy dvaja, sa pohnite, na obchôdzke nemôžeme trčať hodinu na jednom mieste - dodal smerom k nám. A my, my dvaja, sme sa pustili do trávy ako jednotnodružstevné kosačky a po chvíľočke sme mali sieťovky napechované trávou.

A hoci ma Ján naozaj dobre naučil, ako sa priradiť ku kategóriám, ktoré smú klamať, zistil som v to poludnie, že nie je na tom najhoršie ani kategória tých, čo dokážu povedať pravdu.

V ten deň som si však viac než pravdu vážil tie dve sieťovky plné šťavnatej zeliny.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)