NATO nemalo šancu budovať socializmus

V takej atmosfére, keď sme mali už dosť skúseností s nevybuchujúcimi perami a zapaľovačmi a videli, že prípadní zahraniční turisti nežerú pionierov so šatkami na ulici, k nám prišla z východného Nemecka výstavka.

Celé mesto bolo polepené žltými plagátmi s čiernym písmom: NATO Agenten ohne Chance.

- Kto ohne, čo ohne? - spýtal sa Alino, keď Ferdiš čítal plagát na stene zberu papiera.

- Prd ohne,- skonštatoval Diamant. Je tam napísané, že agenti NATO nemajú šance.

- Načo šance? - pokračoval trochu ťažkopádny, no predsa neskorší adept na prijímačky na štúdium medicíny (apropos - nespravil ich).

- No na to, aby NATO vybudovalo socializmus aj v západnom Nemecku, ty pablb,- povedal Mišo. A rozhodol, že na výstavu pôjdeme.

Aj sme išli, ale inak, ako sme naplánovali. Súdruh školský inšpektor na mestskom výbore rozhodol, že na výstavu pôjdu všetky školy za skupinové vstupné. Výstavu sme videli a výsledok bol celkom iný, ako zamýšľali na mestskom výbore, lebo Mišo po zhliadnutí výstavy vyhlásil:

Mno, nejaké použiteľné zbrane by sa tam našli, ale keď si prečítaš denník toho Rusa, čo ho vymenili za Powersa, uvidíš, že toto tu je sračka. Nad takými musí vyhrať každý. Tuším ma ani nebude baviť byť špiónom proti takým súperom. Mosad, to je ono. Ale o tom čuš.

Čušal som, lebo Mišo čušal o mojom miništrovaní. A o miništrovaní čušať bolo treba, lebo sme mohli mať nielen zhoršenú známku z mravov, keby sa to v škole prevalilo (zámienka by sa vždy našla, trebárs brigáda v piatok poobede, keď sme mali slúžiť omšu), ale mohol mať problémy aj pán farár. Aj niektorí rodičia, ktorí sa na pracovisku zaviazali vychovávať svoje ratolesti v materialistickom duchu.

S materializmom som problém nemal. Neprešiel som obdobím vedeckého materializmu ako Mišo a neskúmal som Božie deje jeho vedeckými metódami. Jednoducho som načas zostal ateistom. V čírom zmysle toho slova - teda neznabohom. Nemal som preto inú oporu, ako že som Boha nevidel a nedržal za ruku a nepribehol, keď som ho potreboval.

Nevedel som, že je tam stále. Našťastie ma neznabožstvo prešlo rýchlo. Niekedy v siedmej triede, medzi dvanástym a trinástym rokom veku. Nebol som sám, zasiahlo to v podstate všetkých spolužiakov. Ako infekcia. Takí, čo zostali voči teizmu imúnni, sa však tiež našli, blbci sú po ruke vždy.

Možno nám nik neprepáči predčasnú dospelosť, pravdou je však, že sme za ňu nemohli práve tak, ako je pravdou, že ateizmus je meradlom dospievania muža, orientačným bodom pre ženy a deti: Muž - bez ohľadu na vek - ktorý sa chváli ateizmom alebo dokonca ateistom je, ešte nie je dospelý. A možno už nikdy nebude.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)