Váľač gúľavý v triednom boji, deti Mata Hari

Bolo to obyčajné večné pero. Prechádzali sme popred Mačkárkin dom. Nezvyčajná zostava. Dôstojnícke decká z rožného domu na Katarínskej, Alino, Jožin a Peter, ktorý robil tlmič medzi dvoma triednymi tábormi v triede, Mišo a ja.

Pred Mačkárkiným domom ležalo na chodníku guľôčkové pero. Celé modré, lesklé, s bielym štuplíkom na zapínanie a vypínanie. Pravda, ani na základnej deväťročnej, na ktorú sa časom zmenila naša štrnásta osemročná škola, sme nesmeli písať iným ako plniacim. Ale prepisovačky, to bol aj tak poklad. Už sme si nevážili gabačky. Mišo sa zohol nad pero a Alino skríkol:

- Nechytaj to!!! Môže v tom byť pekelný stroj!
Michal Diamant ustal v pohybe, prelomený v páse pootočil hlavu smerom k Alinovi a povedal:
- Nerev, čo keď je tam zvuková rozbuška? A vôbec, pri tomto ma nesmieš rušiť!
A sklonil sa k peru ešte hlbšie, dôkladne ho zrakom študoval. Potom sa opatrne vyrovnal a vytiahol pokrkvanú vreckovku. Pomaly sa skláňal nad pero s vreckovkou medzi prstami a vravel:

- Môj brat má známeho pyrotechnika u súdruhov na obvodnom oddelení Sboru. Ten súdruh strážmajster ma naučil, ako zaobchádzať s muníciou. Prinesiem to opatrne domov a náš Gabo to odnesie na oddelenie. Len vy choďte ďalej odo mňa. Čo keby to náhodou vybuchlo?! Tento Gabo, Blahuš, teraz pôjde so mnou a ponesie mi tašku, aby som sa mohol venovať podozrivému predmetu. Poď, Gabriel, - zavelil, zbavil sa zbytočnej školskej záťaže a zopakoval: Choď za mnou s odstupom sedem krokov, keby to náhodou explodovalo!

Takto majstrovsky sa zbavil deciek z Katarínskej. Ožiarený leskom jeho odvahy a brannej zdatnosti som kráčal za ním, a keď sme zmizli za rohom, s úľavou si odfúkol, strčil si prepisovačku do jedného vrecka, do druhého vreckovku, počkal ma a zahlásil:

- Hovno pekelný stroj. Ktorý chuj by už dával pred Mačkárkin dom pekelný stroj? A čo si myslíš, že náš Gabo by sa kamarátil s polišom? Ten pri Dvoch levoch (tam sídlilo mestské náčelníctvo) prejde na druhú stranu, aj keď ide len do papiernictva. Ale keď tým bombám sprostý Alinko verí, dobre mu tak. Celé sú to aj tak sračky, ako za noci z balónov vyhadzujú bomby zamaskované v pere, žuvačke a hračkách...

Trochu som o tom zapochyboval. Príjemne ma mrazilo pri predstave, ktorú nám vtĺkali do hláv v škole, že raz nájdem na ulici niečo strašné a stanem sa hrdinom. Mišo však tvrdil, že celé je to humbuk, ktorý slúži jedine tomu, aby ľudí odstrašil od prípadných nálezov balíčkov, čo krátko po vojne zhadzovala UNRRA a v ktorých bolo od leteckých pletených kukiel (mal som takú a nenávidel som ju) až po plechovky s jedlom, vojenskou kávou, keksami či cigaretami.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)