Portál strážili kamenné sochy honvédov

Spevnenie brehov Dunaja a vytvorenie regulovaného koryta v úseku mesta umožnilo postavenie pevného mosta (1891) a vybudovanie nových objektov na nábreží. Pôvodné nábrežie sa ťahalo od terajšieho Námestia Ľudovíta Štúra až k neskôr postavenej budove Univerzity Komenského.

Výstavbou objektov bližšie k toku rieky sa úsek pôvodného nábrežia premenil na ulicu, tá si však doteraz podržala historický názov „nábrežie" v spojení Vajanského nábrežie. Jedným z prvých objektov postavených medzi týmito dvoma nábrežiami (dnes Fajnorovo a Vajanského) bola budova priemyselnej školy.

Prešporok prestal byť z rozhodnutia kráľa Jozefa II. v 80. rokoch 18. storočia hlavným mestom Uhorska. V 19. storočí sa však stal dôležitým sídlom vojenských hodnostárov, vojenských škôl a početnej posádky. Mnohé habsbursko-lotrinské arcikniežatá, potomkovia Márie Terézie, v ňom absolvovali vojenskú výchovu v kadetskej škole.

Na konci 19. storočia tu žil ako najvyšší vojenský veliteľ arciknieža Friedrich. Možno nemal vzťah k vojenskej kariére, ale zdedil ju po svojom starom otcovi Karolovi, ktorý ako prvý porazil Napoleonovu armádu pri Aspern.

Vojenský erár získal najvýhodnejší pozemok na novom nábreží pri moste. Postavili tam budovu vojenského veliteľstva (Korpskommando-Gebäude). Pôvodný plán na postavenie nábrežného administratívneho paláca vypracoval v roku 1911 viedenský vojenský architekt Josef Rittner.

Navrhovaná secesná stavba mala byť príliš ozdobná. Rittner musel preto svoj projekt prepracovať, zjednodušiť. Realizovaná stavba je výborným príkladom doznievajúcej viedenskej secesie. A to aj napriek stratám, ktoré budova od svojho vzniku utrpela. Počas náletov na konci druhej svetovej vojny bola zničená výrazná kupolovitá strecha nad strednou časťou južnej fasády, ktorá vytvárala pri pohľade z rieky impozantný dojem.

S kupolovitou strechou zanikli aj vysoké kovové helmice, ktorými bola zavŕšená. Pri neskoršej úprave zjednodušili aj portály na južnej strane a odstránili kamenné busty Pallas Atény, ktoré zdobili malé štíty na východnej a na severnej fasáde. Pri oprave fasády zatreli farbou keramické ozdobné kachličky, ktoré boli pre budovu charakteristické. Výnimočne dobre ostala zachovaná slávnostná sála, kde sa pôvodne konali okázalé plesy a ktorá sa neskôr stala koncertnou sieňou.

Po prvej svetovej vojne sa do budovy nasťahovalo Ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko. Boli tam aj pracovne krajinských prezidentov. Vtedy sa začalo budove hovoriť „vládna budova".

Do kancelárskej časti budovy sa vchádza nie veľmi nápadným vchodom v strede východného priečelia (Gondova 2). Po stranách pomerne skromného portálu sa nachádzajú kamenné bloky, výstupky, na ktorých by mohli stáť nádrže s kvetmi alebo stromami. V skutočnosti sú to podstavce, na ktorých stáli sochy vojakov uhorskej armády - honvédov - v nadživotnej veľkosti. Z pieskovca ich vytesal tunajší sochár Alojz Rigele, ktorého jeho umenie zachránilo od aktívnej vojenskej služby. Za vojaka ho síce napriek zlému zraku odviedli, ale zaradili ho do „umeleckého oddielu" (píše Zsolt Lehel v knihe Alojz Rigele).

Ako vojak-umelec tvoril predovšetkým pomníky padlým a zaslúžilým vojenským hodnostárom. Po roku 1919 musel sochy honvédov od portálu „vládnej budovy" vlastnoručne odstrániť. Nezachovala sa ani ich fotografia, ani ich zvyšky. Lepší osud stihol Rigeleho reliéf s kľačiacou postavou cisárovnej Alžbety. Aj ten museli po vojne z Kostola svätej Alžbety („modrý") odstrániť, ale zachoval sa uložený na schodišti farskej budovy.

Štefan Holčík
FOTO - Slavo Polanský