Stanicu sme mali radi, ja aj otec

- Davaj, junák, ideme na Malú stanicu, - povedal tatko.<br /> - Preboha, neber ho so sebou, - zahorekovala mama. - Niečo sa mu tam stane medzi tými vagónmi...<br /> - Nemravči, berieme aj Magdalénku. Tá naňho dá pozor, - odsekol otec.

- Tak načo ich potrebuješ? - nedala sa mamička.
- Decká nebude nikto naháňať. - preriekol sa otec. - Keď sa tam ukážu policajti, ja sa vyparím, im nanajvýš tak vezmú to uhlie z kočíka.
- A kým ony budú zbierať, ty sa vyparíš, pôjdeš si na pivo a prídeš na hotové, - zabojovala mama.

Vedel som, aká prázdna a studená je naša pivnica, a vedel som, že mama sa naozaj bojí o mňa aj o Magdalénku a túžil som, aby sa obe pravdy, otcovo odhodlanie aj mamina zodpovednosť, dali pomiešať. Otcovi sa však v hlase zjavilo čosi, čomu sa nedalo odporovať.

- Ideme, - zavelil. Zobral ma za ruku, pod pazuchu druhej vzal starý prútený kočík, dal doň vrece a dajaké handry a zavolal na sestru. Madlénka sa obliekala ešte vo dverách, my sme už kráčali dolu schodmi, tatko s kočíkom pod pazuchou.

Malá stanica ma fascinovala. Neustály pohyb vagónov, pískanie rušňov a posunovačov, mávanie závor, ktoré boli zväčša zavreté a ľudia vtedy museli chodiť nadchodom a zospodu boli ešte väčší ako v skutočnosti a vozne s drevenými sedadlami voňali diaľkou aj v zime. Mal som stanicu rád. Otca na nej fascinovalo čosi iné. Z odstaveného vagóna tretej triedy, kde sme sa ukryli, sledoval stanicu, až objavil vytúžený ešalón z Ostravy, plný drobného čierneho nerastu.

V pravom slova zmysle sme nekradli. Je síce pravda, že všetko, čo ležalo na zemi, bolo majetkom ľudovodemokratickej vlasti ako celku a nemohlo sa deliť medzi jednotlivé rodiny. No napriek tomu vykladacie čaty nikdy nepozhŕňali a nevyzbierali uhlie, ktoré pri vykládke z vozňov vypadalo. A otcovo srdce vidieckeho hospodára a chvíľami aj starostlivého tatka, ktorému by nebolo tak zima ako jeho deťom, neznieslo pohľad na ten antracit, ktorý by tu hnil pod snehom až do jari, kým by nevyšiel celkom navnivoč, namiesto toho, aby zohrial milovanú rodinu. A ešte tu bola aj oveľa horšia možnosť - že by vôbec nevyšiel nazmar, lebo by ho vyzbierali iní, menej odvážni, hneď ako ešalón odíde. A to už tatko vôbec nevedel a nemohol preniesť cez srdce. Preto sme museli byť na Malej stanici súčasne s vlakovou súpravou a vyzbierať, koľko sme vládali uniesť v taškách a odviezť v starom prútenom kočíku.

Tatko zapikoval s kočíkom k súprave, pripravil si veľké jutové vrece, nám dal do rúk menšie vrecká, navlas podobné tým, z akých kŕmili poštári svoje kone počas šichty v meste a vohnal nás pod vagón. Šikovne som sa plazil a plnil vrecko. Keď bolo plné, mávol som na otca, on dobehol, vzal ho, vysypal do veľkého jutového pytla v kočíku a prázdny pytlík nám hodil pod vagón.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)