Ruské vajce bolo pre nás snom - nedostupným

Kým Ruženka čítala príbeh o Čenkovej deťoch, rozmýšľal som o tom, ako veľmi si rozumiem s vlastnou mamou a ako málo vedel Fraňo Kráľ o biede, čo sprevádzala krásnu ľudovodemokratickú prítomnosť.

Nemyslel som si, že Čenkovej deťom bolo sveta žiť, ale tiež som bol len dieťa a závidel som Paľkovi, že dostal od tuberákov v Tatranských Matliaroch chlebíky so salámou. Obložený chlebíček bol pre nás nedosiahnuteľný sen. Vždy som za výkladmi chladiacich pultov obdivoval ruské vajcia za dve dvadsať - stekala po nich biela majonéza rozmiešaná s kyslou smotanou, koliesko salámy kontrastovalo s touto belobou a vrcholom farebnej harmónie bola štipka najčerstvejšej petržlenovej vňate. Pre nás nedostupné.

Neľutoval som ani vojnových pacientov. No a čo, boli na vojne, dostali tuberu, išli na liečenie a mohli rozdávať chlebíky. Tí, ktorí prežili vojnu zdraví, mohli si ísť pískať. Mne ani bratovi nikto chlebík so salámou nepodá.

Aj ja som bol na liečení. No za celý život len raz, zato som premaródil doma stovky školských dní. Jesenných. Chladných. Celá rodina ma vtedy liečila vetraním, bolo to lacnejšie ako zakúriť. Mama neraz zanariekala, že nemá peniaze alebo aspoň fľašu, čo by zaniesla školskej lekárke, aby som sa znovu do tých Tatier dostal. A spomínala na ten môj nádherný polrok vrátane jesene, ktorá nasledovala po tej jari, čo som sa vrátil z Tatier opálený s goralským prízvukom a slovníkom a potom po celú sezónu bol roveň zdravým deťom, ktorým nebolo nič.

Mal som astmu. Chyba bola v tom, že to nebola proletárska, čenkovská astma, ale buržoázna, blahušovská. Keby som mal proletársku, možno by som sa dostal aj k moru. Asi toto bola tá spravodlivosť, ktorú Kráľ vzýval v závere knižky: „V budúcností pracujúci ľud zvrhne nespravodlivý poriadok a vybuduje si socialistické spoločenské zriadenie, v ktorom nebudú trpieť nevinné deti." Rozumel som tej vete tak, že ja som vinné dieťa, vinný som buržoáznym pôvodom, preto mali trpiace Čenkovej deti obložené chlebíčky a ja s bratom prd. A možno to bolo jednoducho aj tak, že tento veľký umelec, socialistický realista, nepoznal osudy detí z našej ulice.

Deti z našej ulice mali totiž v mnohom podobný osud ako malí Čenkovci, a to dokonca bez ohľadu na triedny pôvod a momentálnu sociálnu príslušnosť.

V škole nás súdružka učiteľka Zubáčová, neskôr aj iní súdruhovia učitelia, informovali, že za čiastkové nedostatky, ako napríklad poradovník na práčky, neexistenciu televíznych prijímačov, nedostatok potravín na základe princípu raz nie je mäso, raz zemiaky a raz šalát, a ďalšie drobnosti, ako napríklad klesajúca plocha obytnej plochy napriek úsiliu stavbárov a stále väčšiemu počtu bytov a podobne, teda za tieto drobné nedostatky v našej ideálnej spoločnosti nesie vinu buržoázna vláda prvej ČSR.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)