Aj z tejto hodiny som odchádzal ako teoretik

Mali sme doma knihy, ktoré rodičia zakazovali čítať sestrám, aj tej najstaršej, a ja som sa nesmierne tešil, že keď budem vedieť čítať, aj pre mňa bude platiť to tabu a že raz povedia, toto už môžeš čítať, už si na to dorástol. Nevedel som sa dočkať školy a tak som sa naučil tlačené písmenká už pred školou.

Mišo si neraz vzdychol: Joj mať tak Zdravovedu, tam sú obrázky, nie v tej kronike z lágra. V Zdravovede vidíš, ako to vyzerá zvnútra. Potom si ešte ponadával na naše školstvo, lebo vraj nás učia materialistické a vedecké veci, ale o rozmnožovaní nepočujú čo i len slovíčko ani deviataci a baby nesmú ísť do školy vo vypasovaných nohaviciach z čierneho menčestru - v kominárkach - ba ani v tričkách s krátkymi rukávmi a výstrihom. On by veru vedel o rozmnožovaní toho narozprávať, kasal sa Mišo.

Raz popoludní ktosi zazvonil. Otvorila naša Anka, práve sa zberala von, na Ančakorzo. Pred dvermi stojí Katka Jonášová, vraj či nejdem k nim, lebo sa naučila na klavíri novú pieseň.

Nebolo to nič nezvyčajné - niekedy rodičia v dome robili také malé spoločenské večierky, na ktorých som spieval a Jonášovie dievčatá, klaviristky, ma sprevádzali. Zaujímavé je, že hoci v dome bolo viacero muzikantov, nikto nehral na garmošku. Vo mne však v tejto chvíli pekne hrklo.

Našťastie, sestra bola taká natešená na vychádzku s kamarátkou, že si moje vzrušenie nevšimla.

Knižku, o ktorej Mišo sníval, mali totiž Jonášovci. A Jonášovie dievčatá (čo na tom, že boli o kúsok staršie?) mali šarm, ktorý sme pociťovali už aj v útlom školskom veku. Katka mi raz šeptom prezradila, že majú doma Zdravovedu pre domácnosti, sú tam rôzne zaujímavé veci, a že keď niekedy bude jej mama v robote (otec, bývalý dôstojník, bol na prevýchove v jednom z lágrov), prídem sám k nim a ona mi ju ukáže. Neviem, akým zmyslom som vycítil, že ide práve o toto. A už som bol tam, kde Šalamún na ceste do Sáby.

Nechcel som dať najavo netrpezlivosť, keď Katka na oklamanie nepriateľa začala hrať na klavíri, ale priznám sa k tomu hriechu, z hudby som nevnímal nič. Zato som veľmi intenzívne vnímal, keď sa nám pri listovaní dotkli ruky a vôbec sa ma nepýtajte, čo to so mnou porobilo, keď sa ma spýtala, či to naozaj tak vyzerá. Trasúcim hlasom som povedal: Hmhm... a - prelistoval som v knihe na obrazové schémy iného pohlavia,- a toto?...

Hoci táto kniha do mojej hlavy zasiala vedomosti, ktoré presahovali povolený rámec inštrukcií o rozmnožovaní hmyzu, musím sa priznať k ďalšiemu, za čo som sa ešte dlhé roky hanbil, hoci som o tom vedel jediný sám: aj z tejto hodiny klavíru som odchádzal ako teoretik.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)