Pred vojnou sa korčuľovalo na Dunaji

Brehy Dunaja boli po tisícročia také, ako ich stvoril Boh a sformovala príroda. Možno, že si Kelti alebo Rimania upravili breh ktorejsi zátoky v priestore neskoršej Bratislavy tak, aby sa tam dalo šikovne pristavovať.

Od 13. storočia nastali prvé pokusy rieku ako-tak regulovať. Tesne na jej severnom brehu vybudovali kamenné mestské opevnenie. Opevnenie malo brániť mesto proti nepriateľom a jeho vyššie položené brány mali možno zabraňovať aj vode pri vysokom stave hladiny rieky prenikať do centra mesta.

 

Náplavmi rieky a vysypávaním odpadkov a prebytočného materiálu (hliny a kamenia) sa postupne zvyšovala úroveň terénu pred hradbami. Mešťania svojou činnosťou postupne vytláčali Dunaj z jeho pôvodne veľmi širokého koryta až na čiaru terajšieho nábrežia. Našťastie, vtedy ešte nejestvovali ochranári.

 

Breh Dunaja bol už v polovici 18. storočia tam, kde je dnes, ale výška nábrežia sa ustálila až na konci 19. storočia, keď pozdĺž rieky vybudovali betónové zábrany proti vysokej vode. Tie sa začínali približne v miestach, kde dnes Nový most prekrýva nábrežie pri hoteli Danube.

Betónový múr sa začínal pri vysokej terase obrátenej voči vodnému toku ostrým nárožím. Na terase, ktorá pripomínala mólo, ale mala predovšetkým funkciu vyhliadky, stál vysoký kamenný stĺp, ktorý niesol zo železa kovaný ozdobný kôš na umiestnenie svetelného zdroja ako maják. K mestu obrátená strana terasy bola ozdobená erbom grófa Esterházyho, ktorý stavbu daroval mestu.

 

Nad terasou - mólom pokračoval betónový múr až k neskoršiemu Parku kultúry a oddychu. Breh Dunaja pod ním bol spevnený vysypaným lomovým kameňom. Klesal plynule k vode. Na mierne sa zvažujúcom brehu mali svoje miesta, dalo by sa povedať „posedy”, miestni rybári. Každý mal pred sebou vrátok (naviják) vyrobený z pňa hrubšieho stromu. Na ten oboma rukami navíjal konopné lano, na ktorom visela rybárska sieť.

 

Peň mal na oboch stranách pripevnené železné rukoväte, pripomínajúce „kormidlo” bicykla. Nad hladinou rieky bola upevnená kladka na krehkej, ale pevnej konštrukcii z dlhých rovných pňov stromov, predobraz neskorších stavebných žeriavov. Pod kladkou visela rybárska sieť upletená z tenších povrazov a napnutá na štyri prekrížené ramená z ohybného dreva, ktoré pripomínali kostru veľkého stanu.

 

Aby sa ryby zhromaždili nad sieťou spustenou do vody, nesmela tam voda silno prúdiť. Preto boli medzi jednotlivými „sediskami” rybárov kolmo na breh pod vodou vybudované hrádze z nahádzaných veľkých kameňov. Ak hladina rieky klesla, vyzeral breh ako obrovský hrebeň so širokými medzerami medzi jednotlivými zubami.

 

V miestach so spomaleným tokom blízko brehu zamŕzal Dunaj oveľa skôr ako v strede rieky a vytvárala sa tam oveľa hrubšia vrstva ľadu. Na fotografii spred sedemdesiatich rokov vidno, že koncom januára sa dalo na ľade bezpečne korčuľovať. Fotograf sa odvážil zájsť na zamrznutom ľade pomerne ďaleko od brehu. Preto možno miesto korčuľovania pomerne presne určiť. Nachádzalo sa asi v polovici vzdialenosti medzi portálom tunela (židovský cintorín, kde leží pochovaný Chatam Sofer) a Kostolom Najsvätejšej Trojice na Zuckermandli (teraz Žižkova ulica).

 

Štefan Holčík

FOTO – archív