Cena jedného udania bola päť korún

Náš súdruh domovník viedol knihu návštev. Mal švihácke fúzy a čierne čižmy a na zápisy tých, čo v dome prenocovali, hrubý, umastený zošit, so zahnutými rohmi listov. Ešte aj suseda na schodišti hovorila, že tie čižmy mu zostali z Hlinkovej gardy.

Nevedeli sme vtedy s bratom pochopiť, ako môže byť dôverníkom Štátnej bezpečnosti človek, ktorý robil to isté už aj pre gardistov, ale otec nám raz v dobrej nálade povedal, že takí sú práve najlepší. O existencii Zuvišovho zošita som vedel preto, lebo som chodieval za pánom súdruhom domovníkom, keď k nám došiel na návštevu niekto z rozvetveného príbuzenstva (rátalo sa na necelé dve desiatky súrodencov mojich rodičov, plus ich životných partnerov a deti) a hodlal u nás prenocovať. Vtedy bolo treba nahlásiť súdruhovi domovníkovi hosťa cez noc.

Slušne pozdrav, neopováž povedať súdruh, pekne povedz „pán Zuviš" a nezabudni poprosiť! - vyprevádzala nás mamička, aby sme si náhodou nepomýlili súdruha domovníka so súdruhom školníkom. Zuviš si skutočne potrpel, aby ho volali pán, súdruhoval sa len vtedy, keď za ním prišli tí, my sme ich volali „z uličného výboru". Mama sa raz preriekla a povedala, že zase prišli tí uličníci. Otec zúril, ale mamičku ospravedlňuje jej záľuba v slovných hračkách.

Nahlásili sme mená návštevy, ich trvalú adresu a počet nocí, dokedy u nás budú. Do zvláštnej kolónky Zuviš napísal účel návštevy: „Rodzina". Za každým slovom olizoval ceruzku. Sestra mi vysvetlila, že to preto, lebo to je ceruzka ingustová, teda atramentová, a ingustová je preto, aby sa zápisy v knihe návštev nedali vymazať, lebo obyčajní ľudia sú takí, že chcú klamať ľudovodemokratickú vlasť, aj jej hrdinských ochrancov, armádu a bezpečnosť.

- Ale prečo musíme nahlásiť aj tetku Betku, veď ona je naša? To nie je návšteva...- spýtal som sa.
- Lebo dospelí majú prihlasovaciu povinnosť, to je taký zákon. Musia sa nahlásiť, kde sú, aby o nich vedeli napríklad v robote, keby sa museli nevyhnutne rýchlo vrátiť.
- Ale veď Betka nechodí do roboty, ona je doma a stará sa o zajačiky a sliepky,- pridal som ešte naivnejšie. - A keby ju Madlénka nezapísala a vy by ste išli do kina až večer, Zuviš by ju ani nevidel.

Kvôli poriadku mala každá rodina len jeden kľúč od vchodovej brány a súdruh domovník otváral, keď ste prišli neskoro z kina či divadla. V lete po desiatej, v zime po deviatej. Za otvorenie bral päť korún. Pivo a pol deci stálo spolu štyri päťdesiat. Na toto otváranie mal zvláštnu knižku, v nej však kolónka o vybratých sumách nebola. Mama mu dávala vopred päť či desať korún, podľa toho, či sme mali návštevu na jednu či dve noci. Dávala mu ich, hoci sme mali kľúče od vchodu, vtedy som nechápal, prečo mu tie peniaze dávala. Nemali sme ani my nazvyš. Dnes viem, že cena udavača je päť korún za jeden raz.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)