Sladké ovocie poznania, život - základ školy

- Mlady pan, kup si u mna redkvicku! - Po čom ju máš?<br>- Po četrideset halijere. - Jój, to je drahé, Jura!<br>- Čóó je drahé, mlady pán, pozri, kolika ich je. Jedan, dva, tri, četri, pet,...trinájest. Trinájest redkvičky za četrideset halijere!

- Nepozeraj kolika nich je, ale jaké sú. Dobre, je ich trinájest, ale sú maličké a zvädnuté, iste ste ich trhali včera. Daj mi ich za dvadsaťpäť, štyri za korunu, to zoberiem.

- Nemožem, mlady pán, to je jeftino za tebe, za mene to je gratis, nemam potom nyšta. Dám ti za trideset i pet. Vyše tebe dam. Dam tri za korunu.
- To je drahé, vyhodia ma z domu. Za čo potom kúpim mrkvu do polievky? A šalát? Reďkvičky mám rád, Jura, ale ty máš najdrahšie na celom trhu, idem ďalej.

A tváril som sa, že naozaj odchádzam. Vedel som, že Jura nie je Juro, ale Stojko. Stojko Stojčev. Vedel som to práve tak dobre, ako som vedel, že má najlacnejšie a najlepšie reďkovky na celom trhu. Vedel som to práve tak dobre, ako tento Stojko - Jura vedel, že sa musím obracať, že ešte nechodím ani do školy, ale že je toho naozaj veľa, čo musí ten najnižší v rovnoprávnej ľudovodemokratickej spoločnosti preskákať, a preto sme hrávali túto hru. Niekoľkokrát týždenne.

Mňa učila ako sa vo svete obracať a Jurovi - Stojkovi dávala pocit, že on nie je ten celkom najnižší medzi rovnoprávnymi, hoci aj má ako cudzinec len zelený občiansky preukaz. Dávala mu pocit, že môže aj on niečo dobré urobiť a že nevymeškáva príležitosť urobiť to, ale, pravdaže, na toto všetko som prišiel oveľa, oveľa neskôr, a už som nemal príležitosť povedať tomuto malému Bulharovi, ako som sa cítil vďaka nemu fajn a aký som bol sám pre seba veľký, keď som s celou mužnosťou svojich päť a pol roka odchádzal od tých „neuveriteľne drahých“ reďkoviek. Jura - Stojka sa smial a uškŕňali sa aj ostatní trhovci, lebo vedeli, ako to bude pokračovať.

- Čekaj malo, čekaj, mlady pán. Nema drahe. Nedam četri za korunu, ale dam jedan po tridest halijere.

- Jaj, skupo davaš, - hovorím cudzím jazykom, aby moja vážnosť ešte vzrástla. A s otráveným výrazom kladiem tri zväzky redkvičiek do nákupnej tašky. Z vrecka v košeli vyberám hnedú papierovú korunu. Jura sa zohol, vytiahol spod pultu starú kovovú kasičku a šup štátovku do nej. Popredkladal som si ešte raz zeleninu v sieťovke a ostentatívne čakal. Jura strčil ruku pod ušmudlanú, kedysi tmavomodrú zásteru, akože hľadal desaťhaliernik. Hra pokračovala. Ja som si znudene pozeral zeleninu vyloženú na pulte. Jura sa už ani netváril, že hľadá tú drobnú mincu.

- Nema drobne, mlady pan.
- Nevadí, daj mi ešte jednu reďkvičku a sme kvit.
- Jaj, mlady pan, ty ma uništaš - hovorí Jura a podáva mi ponad pult vytúžený štvrtý zväzok jarnej zeleninky.
- Dovidženja, - zdravím ho.
- Dovidženja, mlady pán, prídi zase, - odpovedá Jura - Stojko Stojčev.

Idem pozdĺž trhovníckych pultov, predavači sú nadšení tým, ako dopadla moja hra s Jurom, čo sme im predviedli.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)