Hrad nikdy nebol veľkou pevnosťou

Šestnáste aj sedemnáste storočia boli v strednej Európe obdobím neustálych vojen. Stále nebezpečenstvo útoku zo strany osmanskej ríše navyše spôsobovalo neistotu a hľadanie vinníka.

Uhorská šľachta začala pochybovať o tom, že panovník z rodiny Habsburgovcov je tým správnym uhorským kráľom. Magnáti sa spolčovali proti korunovanému a pomazanému kráľovi, hľadali medzi sebou nových kandidátov. Neustále boje a zdokonaľovanie zbraní si vyžadovalo aj nové spôsoby obrany a výstavbu nových opevnení, ktoré by boli odolné proti útokom novými zbraňami.

Opevnenie Hradu nad Prešporkom, ktorý bol od tridsiatych rokov 16. storočia oficiálnou rezidenciou uhorského kráľa, bolo očividne nedostatočné. Kráľovský palác bol od ostatného areálu Hradu oddelený hlbokou priekopou, v prípade obliehania mohli vojaci v paláci len ťažko komunikovať s vojakmi v ostatnom areáli, ktoré pôsobilo dojmom samostatného predhradia.

Najmenej opevnená bola južná časť areálu nad Dunajom, kde v stredoveku stačil prudký svah a viac-menej symbolické opevnenie nad ním. Vodná veža, ktorá stávala pri Dunaji pod svahom, a mohla v čase nebezpečenstva zabraňovať nepriateľovi postupovať hore svahom, bola v 20. rokoch 17. storočia demolovaná.

V 40. rokoch 17. storočia bolo jasné, že kráľovský Hrad, v ktorom je uložená posvätná koruna, považovaná za korunu svätého Štefana, by asi náporu nepriateľa dlho nemohol odolávať. Preto vznikol projekt postaviť okolo gotického paláca mohutné hviezdicové opevnenie podľa vtedy najnovších poznatkov o fortifikačnej architektúre.

Písomný návrh G. Pierroniho z roku 1642 uvažoval len s výstavbou štyroch mohutných špicatých bášt („bollwerkov”). V roku 1663 už J. Priami navrhol postaviť okolo paláca širokú osemcípu hviezdicu. A tú ešte chcel prepojiť s obrovským opevnením, ktoré malo zahrnúť celú plochu stredovekého mesta aj s predmestiami.

Zdá sa, že Priami na území dnešnej Bratislavy nikdy nebol, lebo nemal predstavu o jej kopcovitom teréne a navrhol pevnosť, ktorá by sa dala postaviť len na rovine. Hradné opevnenie južne od paláca na svahu naozaj začali budovať. Zbúrali starší úsek opevnenia z prvej tretiny 15. storočia, aj s gotickou vežovou bránou na juhozápadnom nároží.

Namiesto toho vybudovali oveľa vyšší múr a hlinou vyplnený bastión s bránou. Od vonkajšieho portálu brány na nádvorie za ňou sa prechádzalo dlhým tmavým tunelom. Ostenie portálu z bieleho kameňa nesie nápis s datovaním do roku 1674. Pred bránou bola hlboká suchá priekopa, ktorú bolo možné preklenúť padacím mostom.

Ak by bolo celé opevnenie hradu prebudované týmto spôsobom, vznikla by skutočne impozantná pevnosť. Z navrhovaného opevnenia však realizovali len torzo. Zabrzdenie prác spôsobil možno nedostatok financií alebo problémy s odbojnými uhorskými protestantskými magnátmi, ktoré Leopoldovi I. strpčovali život, alebo predtucha blížiacej sa tureckej invázie, ktorej vyvrcholením bolo neúspešné obliehanie Viedne v roku 1683.

V stavbe sa nepokračovalo. A navyše sa ukázalo, že situovanie Leopoldovej brány nebolo najlepším riešením. Už o necelých štyridsať rokov ju zamurovali. Neprejazdná zostala až do druhej polovice 20. storočia. Počas rekonštrukcie Hradu zbytočne zbúrali najstaršiu dovtedy v areáli intaktne zachovanú budovu zbrojnice zo 17. storočia, ktorá stála za bránou. V teréne pod ňou vybudovali kotolňu ústredného kúrenia. Plyn do nej priviedli pod dlažbou tunela brány a aj potrubie na vykurovanie paláca vyviedli von zase priestorom brány. Dnes už sa areál Hradu vykuruje z iného zdroja, ale terén, kde bola len tri desaťročia moderná kotolňa, je navždy zničený.

Leopoldova brána je dnes jednou z dvoch brán použiteľných na vjazd do areálu Hradu autami. Bolo by vhodné obnoviť priekopu pred ňou v celom rozsahu a odstrániť nezmyselné kamenné murivo zo svahu nad prístupovou cestou. Malo byť útočiskom zvierat, ktoré údajne na svahu pred rekonštrukciu žili. Zvieratá sa tam, samozrejme, nikdy nenasťahovali a neseriózni sprievodcovia dnes informujú turistov o tom, že sú to vraj pozostatky úprav z obdobia druhej svetovej vojny.

Štefan Holčík
FOTO - archív a Oto Limpus