Mária Terézia nemá na hlave korunu

Anton Grassalkovich (1694 - 1771), syn veľmi chudobných zemianskych rodičov z malej dedinky pri Nitre, sa vlastnou usilovnosťou a veľkou dávkou inteligencie stal jedným z najvýznamnejších mužov uhorského kráľovstva v 18. storočí. Ako tajomník a neskôr radca cisára a kráľa Karola VI. (III.) bol taký úspešný, že ho do svojich služieb prijala aj Mária Terézia.

V uhorskom kráľovstve získal obrovské majetky, vo Viedni vlastnil palác, ktorý mu darovala Mária Terézia. Za verné služby získal v roku 1743 grófsky titul. Väčšinu života prežil vo Viedni. Letné mesiace trávil s rodinou vo svojom prepychovom sídle v Gödöllő neďaleko Pešti a na iných svojich majetkoch. V blízkosti hlavného mesta Prešporku vlastnil majetky a kaštieľ v Ivanke pri Dunaji. Stal sa prezidentom Uhorskej kráľovskej dvorskej komory so sídlom v Prešporku, tu sa však natrvalo neusadil.

V čase, keď sa tu musel zdržiavať, mu zrejme stačilo skromné ubytovanie v paláci komory (teraz Univerzitná knižnica, Michalská 1). Až na sklonku života sa rozhodol vybudovať aj tu reprezentačný objekt. Ten však nemal mať charakter stálej rezidencie. Palácovú stavbu a separátne stojacu kaplnku dal postaviť v čele svojej obrovskej záhrady. Tá vznikla spojením viacerých pôvodne meštianskych a šľachtických pozemkov pred bránou na Suchom mýte. Inšpiráciou mu bola nepochybne susediaca záhrada ostrihomského arcibiskupa spolu s tam stojacou letnou rezidenciou (teraz úrad vlády). Grassalkovichova a arcibiskupská záhrada vtedy priamo susedili. Terajšia Spojná ulica medzi nimi vznikla až po roku 1939.

Pozdĺž terajšej Banskobystrickej ulice stála pôvodne v úseku bližšie k dnešnému Hodžovmu námestiu staršia dlhá pravdepodobne jednoposchodová budova. Tú predbežne zachovali a časť z nej neskôr používali ako hospodárske zázemie paláca. Najprv postavili pravdepodobne kaplnku a stredný pavilón paláca so slávnostným schodišťom, záhradnou sálou na prízemí a slávnostnou sálou nad ňou. K centrálnej časti sa pripájali pomerne krátke krídla. Dnešný výzor dostal palác až prestavbou v sedemdesiatych rokoch 18. storočia.

Palác by nebol nikdy vznikol, keby nebol doplnkom nádhernej záhrady. V tej okrem paláca stáli ďalšie objekty, pri oplotení zo strany Štefánikovej, ako aj Banskobystrickej ulice. Z nižších hospodárskych budov pri Banskobystrickej ulici kolmo do parku vyčnievala vyššia budova s nápadne vysokou strechou. Bolo to súkromné divadlo, kde sa občas konali aj verejnosti prístupné koncerty a operné predstavenia. Noviny Pressburger Zeitung informovali aj o koncertoch, ktoré dirigoval Josef Haydn (1772, 1773/4), aj o prítommnosti husľového virtuóza Karla Dittersa von Dittersdorf, aj o účinkovaní divadelnej skupiny intendanta Seippa (1786).

Mária Terézie v roku 1756 ovdovela. Zdravie ani smútok jej ako vdove nedovoľovali zúčastňovať sa na slávnostiach a zábavách. Napriek tomu prijala pozvanie Antona Grassalkovicha II., ktorý sa stal neskôr kniežaťom, na slávnosť v jeho paláci. Už predtým, v roku 1751, navštívila panovníčka jeho otca Antona I. v jeho zámku v Gödöllő. Teraz, 5 rokov pred svojou smrťou, navštívila syna, Antona II. v jeho prešporskom paláci.

Opis slávnosti sa zachoval v texte „slobodného pána z Rotensteinu“ (Freiherr von Rotenstein) publikovanom v roku 1783. Za pseudonymom sa zrejme skrýval gróf Ján Pálffy, veď na slávnosti sa mohli zúčastniť len pozvaní hostia z radov najvyšej šľachty, ale nie nejaký neznámy „Freiherr“.

Záhrada sa opisuje ako veľký parter s vázami, košmi kvetov, cyprusovými stromčekmi, oleandrami a (kamennými) sochami. Na konci parteru boli arkády, pod každým oblúkom stála socha. Autor zdôraznil, že sochy pôsobili veľmi dobrým dojmom. V ostatných častiach záhrady bolo veľa gaštanov a ovocných stromov. Počas záhradnej slávnosti 10. augusta 1775 bola záhrada osvetlená lampami. Bolo ich vraj vyše 50 000! Bol tam postavený aj osvetlený triumfálny oblúk, pri ktorom hrali trubači a bubeníci.

V jednej dlhej sále paláca bol naaranžovaný trh. Na každej strane sály stálo 16 malých trhovníckych stánkov ozdobených girlandami kvetov. Za predavačky a za predavačov boli preoblečené dámy a gavalieri. Aj arcikňažná Mária Kristína (jedna z dcér Márie Terézie) sa obliekla za predavačku kvetov.

Mária Terézia poctila spoločnosť svojou prítomnosťou. Potom sledovala ples v slávnostnej sieni. Po plese nasledovalo pohostenie („souper“).

Pod „dlhou sálou paláca“ treba jednoznačne rozumieť divadelnú sálu v parku, pretože priamo v (dnes zachovanom) paláci nebola žiadna „dlhá sála“, do ktorej by sa zmestil rad 16 stánkov. Podľa starého plánu možno miesto neskôr zbúraného divadla pomerne presne určiť. Dá sa označiť aj miesto, kde stál Haydn ako dirigent. Dnes by tam mal stáť jeho pomník.

V strede parku stojí odliatok jazdeckej sochy Márie Terézie. Originál bol do konca druhej svetovej vojny ozdobou rezidencie veľkoprepošta pod biskupským hradom v Nitre. Fragmenty cez vojnu zničeného súsošia v roku 1992 poskladal, reštauroval a doplnil akademický sochár Miroslav Čermák. V odliatku doplneného umeleckého diela neznámeho autora z 18. storočia (originál je v Nitre) sa Mária Terézia vrátila do parku, kde sa zaživa prechádzala. Možno aj vtedy mala v účese len skromnejšiu čelenku, takú ako na reštaurovanom súsoší, a nie korunu uhorských kráľov, s ktorou ju s obľubou v 19. storočí zobrazovali.

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus