Na cintoríne ležia popravení odsúdenci

27.6.2008
0
Páčil sa vám článok?

V priebehu 19. storočia sa počet obyvateľov mesta viac ako strojnásobil. Rozrástli sa najmä predmestia pri Hlavnej stanici a Blumentál, ako aj územie za Dunajskou bránou, kde stálo viacero fabrík. Zvýšil sa nielen počet obyvateľov, ale aj počet úmrtí.

Dovtedajšie mestské cintoríny boli pomerne malé a hrozilo, že budú zaplnené skôr, než vznikne nový cintorín. Problémom boli hlavne katolícke cintoríny, ktoré sa zapĺňali rýchlejšie než evanjelické a židovské.

Hlavným bol cintorín Ondrejský, ktorý bol vlastne cintorínom mestskej farnosti svätého Martina, ale pochovávali tam aj zosnulých z iných, neskôr založených, farností. Blumentál mal svoj vlastný cintorín (dnes už zrušený pri Šancovej ulici), na Mikulášsky cintorín nad Dunajom, pri ceste do Karlovej Vsi (teraz Žižkova), pochovávali zosnulých z Zuckermandlu, Vydrice a z Podhradia (Schlossgrund a Schlossberg).

Vedenie mesta spolu s farnosťami sa snažilo založiť nové cintoríny. Na začiatku 20. storočia sa začali používať hneď dva nové cintoríny: v Mlynskej doline pri Starých gruntoch, na ktorý sa ujalo geograficky úplne nesprávne pomenovanie „v Slávičom údolí“, a cintorín ďaleko za mestom smerom na juhovýchod, Martinský cintorín. Jeho založenie bolo asi inšpirované ďaleko za metropolami zakladanými ústrednými cintorínmi, ako Zentralfriedhof vo Viedni či Kerepesi temetö v Budapešti.

Martinský cintorín založili ako cintorín farnosti svätého Martina pri ceste do Ivanky a do Senca, za colnou hranicou mesta. Cirkev kúpila pomerne pravidelný pozemok, prv pole, ktorý rozdelili diagonálnou hlavnou cestou na dva trojuholníky a v tých jednotlivé políčka oddelené navzájom cestičkami kolmými na hranice pozemku.

Zaujímavo bol vyriešený vstup na cintorín. Z pozemku cintorína vyrezali na jeho nároží pri ceste, ktorou sa prichádzalo od mesta, štvrťkruhovú plochu ako nástupný priestor. Na obvode štvrťkruhu postavili kvalitné murované oplotenie, povrchovo upravené umelým kameňom, a doplnené železnými mrežami a bránami. Tie dodala pravdepodobne firma Marton a syn. Dnes je štvrťkruhový priestor pred cintorínom zaprataný nevhodne postavenou predajňou náhrobkov a umelecké oplotenie čiastočne zakryté prerastenou a neudržiavanou zeleňou.

V čase vzniku cintorína sa ešte obyčajne pochovávalo „z domu“. Nebohého v truhle previezli na cintorín tesne pred pochovaním. Truhly s nebohými vozili parádnymi čiernymi kočmi so smútočnou výzdobou, ktoré ťahali smútočne ozdobené kone. Kočiš, ako aj iní pracovníci pohrebnej služby boli oblečení do livrejí, pripomínajúcich uniformy šľachtických komorníkov.

Keďže väčšinu zosnulých privážali z domu, pôvodne sa vôbec neuvažovalo o výstavbe kaplnky ako miesta rozlúčky s mŕtvym. Stála tam len nenápadná márnica.

Cintorín sa nachádzal veľmi ďaleko za mestom, ale našli sa aj prominentní obyvatelia mesta, ktorí si tam želali byť pochovaní. Tí si dali pri západnom múre cintorína postaviť murované podzemné krypty. Dodnes je zachovaná hrobka, ktorú pre seba a svojich rodičov na večnosť zaplatil blumentálsky katolícky farár Evarist Czaykowski.

Neďaleko neho ležia v podobných hrobkách bratia Sendleinovci so svojimi rodinami. Anton Sendlein bol činný ako hlavný mestský inžinier a zúčastnil sa aj na projektovaní cintorína. V hrobkách pri západnom múre ležia aj barón Orczy a knieža Lippe s manželkou. Grófka Gabriela Szapáry, jedna z iniciátoriek postavenia „modrého kostola“, je pochovaná na políčku mníšok z kláštora na Jakubskom námestí.

Po druhej svetovej vojne sa stal cintorín popri cintoríne „v Slávičom údolí“ hlavným mestským pohrebiskom. Hrobové miesta zahusťovali, a to aj na okraji hlavnej cesty, takže sa neskoršími hrobmi často znemožnil priamy prístup do bočných uličiek. Pred vojnou nesmeli na cintoríne pochovať nekatolíka, po znárodnení sa už ohľad na náboženstvo nebral striktne do úvahy.

Po druhej svetovej vojne začali na Martinskom cintoríne pochovávať aj popravených odsúdencov. Pôvodne popravených pochovávali na bývalom cintoríne chudobných, tam, kde neskôr vybudovali kúpalisko na Tehelnom poli a Zimný štadión. Kým na predošlom cintoríne bolo pre popravených vyhradené zvláštne miesto, na Martinskom cintoríne ich pochovávali do radu, tak ako všetkých iných zosnulých. Vďaka tomu sa zachovali hroby viacerých po vojne popravených osobností.

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus

Páčil sa vám článok?