Posledné hry pred vojnovou katastrofou

Po každej stránke najúspešnejšie hry pred prvou svetovou vojnou - tak možno stručne zhodnotiť Hry V. olympiády 1912 v Štokholme. Po prvýkrát sa na nich zúčastnili športovci všetkých piatich kontinentov, objavila sa moderná technika - elektronické meranie času, cieľová fotografia či verejný rozhlas. Premiérovo boli vyhlásené súťaže v umeleckých disciplínach.

Až 117-členná výprava uhorských olympionikov, medzi nimi aj 15 rodákov zo Slovenska, z nich päť Bratislavčanov, bojovalo na olympijských športoviskách. Na svojej druhej olympiáde neuspel bratislavský rodák Juraj Luntzer, ktorý sa suverénne kvalifikoval do Štokholmu, no zaúradovala povestná tréma v diskárskom kruhu a výsledkom bol iba priemerný výkon (37,88 m), ktorý stačil len na 21. miesto. O nič lepšie nedopadol ani vo svojej druhej disciplíne - hode diskom obojruč (ľavá plus pravá ruka) - 20. miesto.

Reprízu na OH absolvoval aj priekopník športovej chôdze Štefan Drubina, ktorý na severe Európy nepochodil na trati 10 000 m, keď preteky nedokončil.

O olympijské úspechy sa pokúšali aj ďalší dvaja Štefanovia z Bratislavy. Jedným bol Štefan Déván (1890 - 1977), bratislavský atlét, v behoch na 200 m, 400 m a ani v štafete na 4x400 m sa do finále nedostal. Niečo podobné možno konštatovať aj o druhom Štefanovi, taktiež bratislavskom rodákovi Jankovichovi (1889 - 1974), šprintérovi PTE Bratislava, ktorý bol v oboch štartoch - v behu na 100 metrov i ako člen štafety Uhorska na 4x100 m vyradený vždy v semifinále.

Ďalší prešporský rodák František Facinek-Forgacs (1891 - ?) reprezentant Uhorska z PTE Bratislava v behoch na 800 a 1500 m odchádzal so zvesenou hlavou zo štadióna už po rozbehoch. Inak, v domácich, uhorských pomeroch bol Facinek suverénom a bolo iba škodou, že jeho výkonnosť kulminovala až po olympijských hrách. Skvelý atlét, ktorý vytvoril v rokoch 1911 až 1913 jedenásť uhorských rekordov, reprezentoval iba do roku 1914, keď mu lekári zistili srdcovú chybu a na ich odporúčanie so športom prestal.

Bronzový medailový úspech v Štokholme dosiahol oštepár Mór Koczán, ktorý síce nebol Bratislavčan, ale s mestom na Dunaji ho spájali jeho atletické začiatky a úspechy. Po prvý raz sa predstavil tento kalvínsky kňaz z Čiližskej Radvane v Bratislave v roku 1907, hneď tu zvíťazil. Pamätným sa stal najmä jeho výkon v Petržalke v októbri 1911, keď sa jeho oštep zapichol do vzdialenosti 60,74 m, čo znamenalo dovtedy najlepší výkon na svete. Škoda, že svetové rekordy IAAF registrovala až po OH 1912...

Igor Machajdík
(Pokračovanie nabudúce)