Kniežací palác zbúrali ako novostavbu z 30. rokov

Na základe rozhodnutia nekorunovaného uhorského kráľa Jozefa II. dôležité krajinské úrady sa pred rokom 1790 presťahovali z bývalého hlavného mesta krajiny Prešporka do Budína. Kráľ vyhovel žiadosti uhorských magnátov, ktorí si želali mať hlavné mesto v Budíne.

Do budínskeho hradu, ktorý ešte v čase Márie Terézie znovu postavili na ruinách Turkami zničeného stredovekého hradu, preložil panovník aj kráľovskú rezidenciu. V 19. storočí tam sídlil uhorský palatín.

Prešporok prestal byť hlavným mestom kráľovstva, naďalej tu však korunovali uhorských kráľov a zvolávali uhorský snem. Až do roku 1848. Potom sa zdalo, že kráľovstvo stratilo o mesto záujem.

Výhodná poloha na Dunaji a neďaleko Viedne spôsobila, že sa sem obrátila pozornosť armády. V druhej polovici 19. storočia tu pôsobilo vojenské veliteľstvo rakúsko-uhorskej armády, na ktorého čele stál arciknieža Friedrich, najbohatší člen cisárskokráľovskej vládnucej rodiny po panovníkovi. Bola tu kadetská škola, ktorej frekventantmi boli pravidelne arcikniežatá z rozvetvenej habsbursko-lotrinskej rodiny, všetko potomkovia Márie Terézie. Na vojenskom veliteľstve, ako aj v kadetskej škole pôsobil rad vzdelaných mužov z aristokratických kruhov.

V zoznamoch obyvateľov mesta z druhej polovice 19. storočia sa vyskytuje množstvo mien európskej aristokracie. Okrem arcikniežaťa Friedricha bol medzi kniežatami najvyššie postavený knieža Arthur Rohan (1826 - 1885). Pochádzal zo starej francúzskej rodiny kniežat, ktorá vládla v Bretónsku už v 11. storočí. Po francúzskej revolúcii sa Arthurov starý otec natrvalo usadil v Čechách. Získal panstvo a zámok Sychrov, znárodnený v roku 1945, kde sa doteraz nachádza mnoho pamiatok na kniežaciu rodinu. Knieža Arthur sa po pobyte na viacerých miestach, kam ho zaviala jeho vojenská kariéra, s rodinou okolo roku 1865 usadil v Prešporku. Tu sa mu v roku 1867 narodilo jeho piate dieťa, princ Eduard. V roku 1872 sa tu oženil aj jeho mladší brat, princ Victor.

Na palác kniežaťa Arthura Rohana sa starší Bratislavčania iste ešte pamätajú. Poznali ho pod menom „konzervatórium“. Bola to budova medzi Dunajským nábrežím a Prídavkovou (predtým Jiringerovou) ulicou, oproti reštaurácii Mestského pivovaru. Úzkym priečelím s valcovým nárožným arkierom sa budova obracala k Rybnému a k Hviezdoslavovmu námestiu, odkiaľ bola dobre viditeľná. Valcový arkier na nároží bol zavŕšený vysokou strechou tvaru kužela. Objekt v 30. rokoch 20. storočia zmodernizovali tak, že pred jeho zbúraním v 70. rokoch nepovažovali pamiatkari za potrebné vôbec sa mu venovať. V materiáli o prieskume historických objektov na Vydrici ho odbavili konštatovaním, že ide o novostavbu z 30. rokov.

V skutočnosti palác vznikol prestavbou a dostavbou dvoch starších domov medzi vtedy vznikajúcim nábrežím a Malou Vydricou - Jiringerovou ulicou. Objekt bol asi dva razy taký dlhý, ako bol široký. Z historických fotografií a zachovaného zamerania sa dá usudzovať, že vznikol na prelome 60. a 70. rokov 19. storočia, a že stavbu realizoval Ignaz Feigler mladší, možno podľa cudzieho projektu. Na prvom poschodí bývali reprezentačné sály kniežacej rodiny s oknami na juh k Dunaju a na východ na Rybné námestie. Kým neboli stromy na Promenáde (terajšie Hviezdoslavovo námestie) také vysoké, bolo z okien paláca vidno až k Mestskému divadlu (dnes Opera SND).

Druhé poschodie bolo pravdepodobne obytné, ako to bývalo zvykom v šľachtických palácoch. Možno sa niektoré miestnosti druhého poschodia aj prenajímali. Zaujímavosťou paláca bolo, že v tmavom krídle pri Prídavkovej ulici stáli vedľa seba dve schodištia. Honosnejšie bolo situované v strede budovy a prístupné bránou v strede fasády od nábrežia. Tým vychádzalo na poschodie panstvo. Vedľajšie schodište bolo pravdepodobne zachované zo staršieho domu a bolo prístupné zo zadnej uličky. Určené bolo najmä pre služobníctvo a dodávateľov, pre menej vznešených, ale zato veľmi potrebných návštevníkov druhého poschodia, ako boli napríklad krajčíri, obuvníci, kaderníci, lekári.

Salóny prvého poschodia boli nepochybne prepychovo zariadené. Predstavu o ich nádhere a o umeleckých dielach, ktoré sa tam nachádzali, si možno urobiť pri návšteve zámku Sychrov, kde bolo hlavné sídlo rodiny. Palác kniežaťa Rohana určite navštevovala aj rodina arcikniežaťa Friedricha. Medzi kniežatami jestvoval aj „prišvagrený“ príbuzenský vzťah cez kniežaciu rodinu Croy-Dülmen, z ktorej pochádzala arcikňažná Izabella, manželka arcikniežaťa Friedricha, ako aj jedna z tiet kniežaťa Arthura Rohana.

Knieža Arthur Rohan zomrel v Prešporku vo veku nedožitých 59 rokov. Keď jeho palác o pol storočia neskôr adaptovali, odstránili z fasády kamenný kniežací erb, ktorý býval inštalovaný nad bránou. Doktor Ovidius Faust ho vtedy získal pre zbierky Mestského múzea.

Štefan Holčík
FOTO - archív