Dom pekárskej rodiny Habermannovcov na Vydrici

V lete 1809 pritiahla k Prešporku Napoleonova armáda. Mestu ani vojenskej posádke v meste ani nenapadlo kapitulovať. Napoleonova armáda zaujala pozície na južnom brehu Dunaja na mieste terajšej Petržalky. Odtiaľ ostreľovali mesto delami.

Skoro všetky zasiahnuté domy na južnom okraji mesta zhoreli. Mnohé budovy boli po odchode nepriateľa opravené len provizórne a trvalo aj niekoľko desaťročí, než ich definitívne opravili alebo nahradili novostavbami.

Nepriateľské zápalné gule doleteli aj na Vydricu a aj tam spôsobili nemalé škody. Zásah dostal pravdepodobne aj dom vedľa paláca baróna Brauneckera, ktorý neskôr niesol číslo 40. Je známe, že starší dom na tom mieste, ktorý je len čiastočne známy z rytiny z konca 18. storočia, bol jednoposchodový a zaberal šírku parcely ako jeho neskorší nástupca. Nový dom na jeho mieste postavili pravdepodobne v roku 1818. Taký dátum niesli železné kované mrežové dvere, ktorými sa z dvora vstupovalo na schodište. V odbornej literatúre sa ako autor domu uvádza prešporský staviteľ M. Mohr.

Parcela, na ktorej dom postavili, bola široká len niečo málo viac ako 11 metrov. Úzky dom bol na úrovni ulice dlhý 27 metrov a nad ním boli do svahu pod hradom postavené terasy, ktoré tvorili plochu ojedinelej záhrady. Jej tvorca sa pravdepodobne inšpiroval susednou záhradou baróna Brauneckera. Na oveľa menšej ploche vytvoril systém otvorených schodíšť a terás, aké boli v meštianskom prostredí úplne neobvyklé.

Dom patril pekárskej rodine Habermannovcov, ktorých špecialitou bola výroba suchárov. Boli v príbuzenskom vzťahu s banskoštiavnickou rodinou Pischlovcov, a teda aj s Marínou, ktorej venoval Sládkovič svoje najlepšie básnické dielo.

Jednoposchodová fasáda domu mala na každom poschodí štyri otvory: na prízemí tri okná a vpravo dvere do domu, na poschodí štyri okná, ktoré osvetľovali dve „predné“ izby. Úzka chodba na prízemí viedla do dvora, odkiaľ sa dalo polkruhovým schodišťom vystúpiť na pavlač prvého poschodia. Do obytných miestností na poschodí sa dalo vojsť len z pavlače, tá istá pavlač pokračovala ponad miestnosti v zadnej časti dvora k otvoreným schodom na terasy záhrady. Na zábradlí terás boli druhotne ako dekorácia použité kamenné vázy z pôvodného rodinného náhrobného pomníku Habermannovcov, ktorý stával na cintoríne pri Kozej bráne.

Pekáreň s obrovskou pecou sa nachádzala na prízemí za schodišťom. Vstupovalo sa do nej priamo z dvora. Jej mohutný prielezný komín bol pristavaný k východnej stene Brauneckerovho paláca.

Nad oknami prvého poschodia boli do polkruhových výklenkov vložené okrúhle medailóny, v ktorých boli v štuke z profilu vymodelované hlavy postáv antickej mytológie. Pod medajlónmi ležali ratolesti vavrínu.

V byte Habermannovcov viselo staré zrkadlo, v ktorom sa videli viaceré generácie rodiny. Pred rokom 1866 sa údajne stalo čosi neobvyklé. Ktorýsi člen rodiny sa pozrel do zrkadla, ale neuvidel tam svoj obraz. Z rámu sa na neho pozeral jeho už dávnejšie zomretý starý otec. To neveštilo nič dobré. Onedlho sa začala prusko-rakúska vojna a niekto z príbuzných zahynul v bitke pri Hradci Králové.

Podobná udalosť sa odohrala pred prvou svetovou vojnou. Aj vtedy vraj jeden člen rodiny uvidel v zrkadle obraz svojho zomretého predka. A počas vojny potom zahynulo viac príbuzných. Tretí raz sa mala podobná udalosť odohrať v tridsiatych rokoch 20. storočia. Po druhej svetovej vojne, v roku 1945, majiteľov ako Nemcov vysídlili z Československa. Dom zabrali cudzí ľudia, zrkadlo sa zničilo. A nakoniec zbytočne zbúrali dom a celú ulicu.

Na mieste izby, kde sa malo zrkadlo nachádzať, je dnes frekventovaná vozovka. Archeologický výskum čiastočne odkryl základy zadných traktov domu. Z terasovej záhrady stojí jeden múr záhradného pavilónu, ktorý počas druhej svetovej vojny slúžil aj ako protiletecký úkryt.