V hostinci pod Červeným mostom výborne varili

Pod Červeným mostom vybudovanom v roku 1849 viedla železničná trať z Bratislavy cez Lamač a Devínsku Novú Ves na Moravu a do Viedne. Pod mostom bol známy hostinec „K Červenému mostu“.

Cesta k nemu viedla romantickými chodníkmi z Patrónky a z opačnej strany z Mlynského údolia (z terajšej Partizánskej lúky v Hornomlynskej doline) cez drevený most postavený nad potokom Vydrica.

Tento hostinec prevádzkoval od jeho založenia po prvej svetovej vojne František Krištofek a počas môjho pobytu na Patrónke až do roku 1942 hostinský a mäsiar Cabadaj. Ten čapoval výborne chladené pivo a podávali tu aj výborné jedlá, najmä zabíjačkové špeciality. Obľúbené boli najmä tlačenka s cibuľou, huspenina, čerstvo upečený chlieb s bravčovou masťou a cibuľou alebo so škvarkami, výborné škvarkové pagáčiky, ovarová polievka, bravčový guláš a ďalšie špeciality. Manželka hostinského bola výbornou kuchárkou a ochotne pripravovala návštevníkom chutné jedlá z rýb ulovených v jazere, alebo hubárom z húb nazbieraných v Mlynskom údolí, alebo v blízkych lesoch.

V nedeľu bývali v tomto hostinci od jari do jesene tanečné zábavy na rozsiahlom prírodnom tanečnom parkete. Pri hostinci bola aj kolkáreň a strelnica. Boli hojne navštevované a konali sa tu občas aj preteky.

Po skončení prvého školského polroku v roku 1933 ma hostinský požiadal, či by som nedoučoval jeho dcéru, ktorá mala problémy s matematikou v prvom ročníku obchodnej školy. Rád som vyhovel jeho ponuke a zatiaľ čo on čapoval a môj strýko popíjal pivo pri pulte, my s peknou dievčinou sme sa dvakrát do týždňa učili. Matematiku som obľuboval, lebo na Masarykovom gymnáziu na Grösslingovej ulici ma ju učil výborný profesor Říman. Ako odmenu som dostal od hostinského pohostenie zabíjačkovými špecialitami, limonádu (nazývanú kracherla) a domov ešte „výslužku“ z jeho špecialít.

Časom sme sa však s dcérou hostinského do seba zaľúbili a tak vznikla moja prvá študentská láska. Naše vzájomné city sme nemohli zatajiť a tak ma strýko v ďalšom školskom roku, zrejme na popud manželky krčmára prestal vodiť do hostinca. Láska však nepozná prekážky a tak sme sa schádzali občas tajne v blízkom lese. V jednom jesennom dni sme dokonca nešli na vyučovanie (hovorilo sa tomu blicovanie) a v lese sme sa stískali a aj bozkávali. Považovali sme to však za veľký mravný prehrešok a pocit viny za zmeškané vyučovanie a urobili sme koniec mojej prvej študentskej lásky.

Viliam Horniak
(Pokračovanie nabudúce)