Byty na Železničiarskej boli na úrovni

Na začiatku 2. polovice 19. storočia vybudovali násyp železničnej trate smerom od terajšej Hlavnej stanice na západ. Násyp preťal okrem iných aj vinohrady v hone Hirschmandel, ktorý sa nachádzal medzi terajšími ulicami Jeleňou a Žabotovou.

Tie pôvodne siahali zo svahov Malých Karpát až po terajšiu Šancovú ulicu, ktorá sleduje vonkajšiu líniu obranných valov mesta - „šancí”. Na mieste pôvodných vinohradov medzi železnicou a Šancovou ulicou začali ihneď vznikať záhrady a menšie rodinné domy.

Pozemky blízko železnice sa však dali zhodnotiť aj lepšie. Na tých vznikli sklady uhlia, dreva, stavebných materiálov. Bezprostredná blízkosť železničnej dopravy bola výhodná aj pre priemysel. Okrem niekoľkých menších strojárskych a zámočníckych dielní postavili v roku 1900 pri terajšej Žabotovej, pôvodne Margitinej, ulici továreň na výrobu potravinových konzerv. Konzervy boli vtedy ešte novinkou a ich hlavným odberateľom bola armáda. Továreň prosperovala najmä v prvých rokoch prvej svetovej vojny.

V dvadsiatych rokoch továreň zanikla, jej miesto rozparcelovali. V roku 1929 sa začala výstavba niekoľkých blokov obytných domov s osou na dnešnej Železničiarskej ulici. Podľa jednotného projektu postavené sídlisko trojposchodových domov s obytným prízemím poskytovalo byty štátnym zamestnancom, predovšetkým železničiarom. Podľa nich dostala ulica aj pomenovanie.

Pôvodne sa volala „Leinburgova” na počesť v Prešporku narodeného básnika (1825), ktorý písal v nemčine a zomrel vo Viedni 1893. V roku 1931 ulicu premenovali, lebo Leinburg nebol novým obyvateľom Bratislavy veľmi sympatický, najmä nie tým železničiarom, ktorí sa sem prisťahovali z Čiech a z Moravy.

Železničiari patrili pred rokom 1948 k elite robotníckej triedy. Ako štátni zamestnanci mali trvalé zamestnanie, nárok na penziu a na zdravotné zabezpečenie. Železnica mala aj vlasných lekárov a poisťovňu. Železničiari mali nárok na uhlie a drevo zadarmo, alebo za veľmi nízke ceny. Ich rodiny mali na železnici voľné lístky.

Železnica sa starala aj o to, aby jej zamestnanci lepšie bývali. A byty na Železničiarskej (a na terajšej Murgašovej a Bukureštskej, ktoré vtedy práve vznikli), hoci neboli prvej kategórie (vtedy sa ešte byty nekategorizovali), boli na veľmi vysokej úrovni v porovnaní napríklad s bytmi na blízkom sídllisku „Desať domov” z roku 1902. V „železničiarskych” domoch na Žabotovej, Železničiarskej a priľahlých uliciach bolo v roku 1930 vyše dvesto nových bytov (16 vchodov).

Po druhej svetovej vojne, ale najmä od 50. rokov, úroveň bytov na Železničiarskej klesala. Niektoré z obytných domov nakoniec prebudovali na administratívne účely. Pritom bola v 90. rokoch zbytočne znehodnotená fasáda nárožného objektu Žabotova - Železničiarska nevhodne veľkými oknami, ktoré úplne zmenili ráz pôvodne architektom navrhnutého celku.

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus