Vianočné stromčeky zdobila princezná

Pred niekoľkými dňami oslovovali redaktori nemeckej televízie v Lipsku návštevníkov vianočného trhu v centre mesta. Otázka bola, či vedia, aký sviatok sú Vianoce, čo si Vianocami ľudstvo pripomína.

Prekvapujúco málo opýtaných poznalo správnu odpoveď. Niektoré odpovede boli až zarážajúco nezmyselné. Nakoniec sa redaktorom podarilo nájsť osobu, ktorá neisto odpovedala, že ide hádam o pripomenutie narodenín Ježiša Krista. No na nasledujúcu otázku, kedy sa Ježiš narodil, odpovedala že asi okolo roku 800. Otázka či „pred Kristom“ alebo „po Kristovi“ ju úplne vyviedla z rovnováhy.

Bolo by zaujímavé vedieť, ako by na rovnaké otázky odpovedali občania Bratislavy. Faktom je, že ide síce o pripomenutie narodenia Ježiša Krista, ale s vedomím, že Ježiš sa nenarodil v decembri, že je to len sviatok dohodnutý kresťanmi na tento termín v rámci cirkevného roku. Skutočný deň jeho narodenia nie je známy (dokonca ani rok), a keby aj bol, neoslavoval by sa na rovnaký dátum, lebo medzičasom sa zmenil kalendár juliánsky na gregoriánsky, čo by znamenalo isté komplikácie pri určení presného dňa výročia.

Jeden z opýtaných v Lipsku odpovedal, že Vianoce sú preto, lebo sa ozdobujú vianočné stromčeky. Pre väčšinu ľudstva je dnes skutočne vianočný stromček symbolom Vianoc. Ježiš ako novonarodené dieťa a jeho matka Mária sú ozdobenou jedličkou úplne vytlačení zo scény.

A pritom skutočným symbolom Vianoc je Panna Mária a jej prvorodený syn Ježiš. Tak to bolo minimálne do konca 19. storočia. V Bratislave (predtým Prešporku) postavili v roku 1675 pred bývalý evanjelický kostol, vtedy už kostol rádu jezuitov, sochu Panny Márie s dieťaťom na rukách na vysokom kamennom stĺpe. Bol to pamätník víťazstva cisárskej strany nad uhorskými rebelmi a súčasne víťazstva katolicizmu nad potlačenými protestantmi.

O máličko neskôr mestská rada vložila pod ochranu Panny Márie aj radnicu mesta. Urobili to inštalovaním sochy Panny Márie v životnej veľkosti na nárožie radnice pod vežou pri terajšej Kostolnej uličke.

A o necelé storočie neskôr umiestnili nad portál neďalekého františkánskeho kostola ďalšiu kamennú sochu Panny Márie.

Socha Panny Márie pred jezuitským kostolom je už niekoľko desaťročí úspešne zakrytá rozrastenými konármi neorezávaných a neudržovaných stromov. Mariánsky stĺp zaniká celý rok obložený úžasnými kramárskymi búdami plnými nevkusných suvenírov. Sochu na nároží radničnej veže možno dnes, vo vianočnom čase, vidieť iba z jedného miesta, lebo pre občanov 21. storočia je dôležitejší prístrešok nad estrádnym pódiom, ktorý zakrýva Starú radnicu a jedlička postavená priamo pred nárožie veže.

Ešte pred sto rokmi by také bohorúhačstvo nikomu nenapadlo. Vianočný stromček bol ešte vtedy skôr výnimkou ako pravidlom. Na našom území údajne prvé vianočné stromčeky ozdobovala arcikňažná Henrietta, manželka arcikniežaťa Karola, ktorý porazil Napoleona pri Aspern (1809).

Karol bol vnuk Márie Terézie, syn cisára Leopolda II. a brat cisára Františka II. (I.). Henrietta (1797 až 1829) sa narodila ako princezná v protestantskej rodine nemeckých kniežat Nassau-Weilburg, v terajšom Bádensku. Bola presvedčenou vyznávačkou reformovanej cirkvi a ani po vydaji za arciknieža z rodiny Habsburgovcov neprijala katolícku vieru, ako to vtedy bývalo zvykom (aj matka Márie Terézie Alžbeta Kristína bola pred vydajom evanjelička).

Arcikňažná Henrietta si zo svojej nemeckej vlasti priniesla okrem protestantského náboženského presvedčenia aj nemecké zvyky. K tým patrilo aj ozdobenie vianočného stromčeka, nie sklenenými guľami a ozdobami, ale malými sviečkami. Preto sa v jej období volal vianočný stromček Lichterbaum, strom svetiel. Zvyk sa v Rakúsku, Uhorsku a celej strednej Európe v 19. storočí rozšíril. Chudobní ľudia si stromčeky ozdobovali jabĺčkami, orechmi, papierovými hviezdami.

Z pôvodne pekného zvyku sa však stal v priebehu 150 rokov zlozvyk. Milióny ihličnatých stromov sa každý rok na svete ničia, aby pár týždňov pôsobili ako optický klam. Bratislave už nestačí stromček pred Mestským divadlom ako pred rokom 1940. Ďalší musí stáť na Hlavnom námestí, iný na inom námestí, v prejazde Primaciálneho paláca. Pred hotelmi, na balkónoch hotelov a obytných domov, v záhradách pred vilami boháčov. Jedna jedlička na Čestnom nádvorí Prezidentského paláca by asi nestačila, ďalších päť treba na terasu nad hlavným vchodom. Nehovoriac o jedličkách v nákupných strediskách, v halách železničných staníc a na iných verejných miestach.

A za uváženie stojí, koľko vyťatých jedličiek sa ocitne v kresťanských kostoloch. Je to naozaj taký kresťanský zvyk?