Gorkého ulica veľakrát menila svoj názov

Do poslednej štvrtiny 18. storočia bolo centrum mesta chránené mohutným kamenným opevnením. Aj okolo tohto opevnenia sa nachádzali ľudské príbytky, dielne a záhrady, pôvodne predmestia, ktoré boli už od stredoveku obkolesené druhým prstencom opevnenia.

Napriek tomu boli pôvodné vnútorné hradby až do roku 1774 udržiavané a ich brány sa na noc zatvárali. Udržiavaná a pravidelne čistená bola aj priekopa, ktorá z vonkajšej strany hradobné múry oddeľovala od okolitého terénu. Až keď kráľovná Mária Terézia povolila mestu hradby zrušiť, bolo možné aj priekopy zasypať, či inak využiť.

Na mieste už nepotrebných hradieb a na miestach zasypaných priekop vznikali nové domy a nové ulice. Výhodným staveniskom sa stal južný úsek priekop, rovnobežný s tokom Dunaja. Na vnútornej strane hradieb, na Panskej a Laurinskej ulici, už vtedy stáli domy šľachtických majiteľov, ktoré bolo vhodné rozšíriť za hradby.

V úseku od Rybárskej brány po juhovýchodné nárožie opevnenia (na mieste terajšieho Divadla P. O. Hviezdoslava) vznikla ulica, ktorá dostala pomenovanie podľa svätého Ondreja: St. Andrae Gasse, resp. Andreasgasse. Na jej južnej strane vzniklo vzápätí niekoľko šľachtických palácov. Najvýznamnejší bol hádam palác grófskej rodina Batthyány, ktorý až do tretiny 20. storočia potom vlastnili grófovia Pongráczovci ako dedičstvo po svojej matke rodenej Batthyány.

V polovici 19. storočia ho výstavnosťou predbehol palác Motešických, postavený za divadlom, a v druhej polovici storočia neogotický palác grófa Štefana Pálffyho. Palác Motešických ešte stojí vo svojej pôvodnej podobe, ale chystá sa jeho necitlivé zvýšenie o niekoľko podlaží.

V roku 1899 ulicu premenovali na počesť grófa Andrássyho, ktorý bol vtedy významným uhorským politikom. Po prvej svetovej vojne sa vrátil ulici jej pôvodný názov Ondrejská ulica (pozor, nemýliť si ju s dnešnou Ondrejskou!!!). V roku 1932 ulicu premenovali na Goetheho. Busta tohto svetoznámeho nemeckého spisovateľa zdobila a znovu zdobí lodžiu Mestského divadla.

Po druhej svetovej vojne však bolo potrebné odstrániť všetko, čo pripomínalo Nemcov a nemeckú kultúru. Za nevhodný sa považoval aj názov Goetheho ulica. Podľa vtedy zaužívaného zvyku sa hľadal velikán s podobne začínajúcim menom. Objavili Maxima Gorkého, jeho menom pomenovali ulicu pri divadle. Gorkij, vlastným menom Alexej Maximovič Peškov, žil v rokoch 1868 až 1936 a je na celom svete uznávaným autorom ruskej literatúry. Preto ani po roku 1990 nevznikol dôvod ulicu premenovať.

Asi pred dvoma rokmi prišla Spoločnosť Andreja Hlinku s požiadavkou premenovať Gorkého ulicu na Hlinkovu. Odôvodňovala to faktom, že po Andrejovi Hlinkovi nie je v Bratislave pomenované žiadne verejné priestranstvo. No už bolo! Hlinkovo meno dávno nesie park v Ružinove a rozsiahle námestie v Rači. V ružinovskom parku má už medzičasom Hlinka aj pomník. Teraz Spoločnosť Andreja Hlinku oslovuje poslancov Starého Mesta. Znovu žiada premenovanie Gorkého ulice! Pritom sa zabúda, že ulice a námestia v Starom Meste neboli pomenovávané novými menami, ale že sa vracalo niektoré z historických pomenovaní príslušného verejného priestranstva.

Vtedy bola aj možnosť vrátiť niektoré z historických pomenovaní terajšiemu Námestiu SNP. To nieslo v rokoch 1938 až 1945 Hlinkovo meno. Hlasovaním v mestskom zastupiteľstve však bol návrh Hlinkovo námestie zamietnutý. To umožnilo neskôr mestskej časti Rača názov Hlinkovo námestie použiť na svojom území.

Premenovať Gorkého ulicu na ulicu Andreja Hlinku je veľmi nevhodné. Okrem faktu, že už v Bratislave jestvuje Hlinkovo námestie, by to spôsobilo chaos v orientácii v centre mesta. Najmä by však vzniklo množstvo nepotrebných komplikácií všetkým obyvateľom ulice (ktorí si premenovanie ulice neželajú) a podnikom a podnikateľom, ktorí v ulici sídlia.