Brigáda v rafinérii petroleja Apollo
Bolo to 16. júna 1944. Nasadli sme na korbu nákladného auta a viezli sa na nákladnú stanicu. Z diaľky bolo počuť temné hučanie leteckých zväzov a na oblohe, priamo nad nami, čiže nad Apolkou urobili stíhačky z bielej pary veľký kruh.
Zasa špásujú, pomysleli sme si, lebo to urobili aj jeden či dva dni predtým a nič sa nedialo. Prišli sme na stanicu, prirazili k vagónu a začali nakladať. Vtom sirény ohlásili letecký poplach. Šofér vyhlásil „končíme, ideme späť“.
Stáli sme na korbe auta, čiastočne naloženej vrecami a vracali sme sa po ceste Vuka Karadžiča.
Nad Apolkou ešte viselo biele koleso ako svätožiara nad hlavou svätého. Zrazu z miesta, kde sme tušili Apolku, vyšľahli plamene a stĺpy čierneho dymu, temer súčasne zahrmeli prvé bomby. Šofér v momente skrútil auto a hnal sa von z mesta smerom na Prievoz, kde predpokladal bezpečie. Paradoxne sme skončili pri obrovskom mestskom rezervoári plynu na vtedajšej Kráľovej ceste, neďaleko prístavu.
Našej rodine sa podarilo vyviaznuť bez ujmy na zdraví, žiaľ, desiatky až stovky zamestnancov rafinérie nemali možnosť sa zachrániť, napriek tomu, že sa domáhali opustenia objektu rafinérie, z obavy, že ten biely kruh nad nimi je signálom na bombardovanie. Nemeckí majitelia nahnali väčšinu pracovníkov do podzemných krytov, ktoré počas náletu zaliala žeravá nafta a benzín. Nie je isté, či sa podarilo všetky obete exhumovať a pochovať. V súvislosti so stavbou Mosta Apollo sa spomínalo, že sa bude asanovať aj zvyšok zničenej plochy po rafinérii. Možno potom nájdu pokoj aj tie obete, ktoré ho doteraz nenašli.
Milan Ružička
(KONIEC)