Keď zazvoním, je zle, keď nezazvoním, tiež

Pred pár dňami som opísala moje skúsenosti mamičky v Bratislave, okrem iného, ako mi ľudia nie vždy ochotne pomáhajú pri nakladaní kočíka do vozidiel MHD. Ako mávnutím zázračného prútika, odvtedy mi pomáhajú ochotne a viac ako predtým, za čo im ďakujem. Možno sú to všetci vaši čitatelia...

O to horšie sú však v poslednom období moje skúsenosti s vodičmi MHD. Oceňujem zavedenie nízkych autobusov, do ktorých sa s detským kočíkom nastupuje ľahko. Dvakrát sa mi však stalo, že vodič mi počas výstupu privrel kočík medzi dverami hoci som vopred stlačila tlačidlo na oznámenie výstupu.

Predstavte si, že stojíte už vonku z vozidla, ťaháte kočík a vtom sa začnú zatvárať dvere. V tej chvíli neviete, čo skôr, či naskočiť späť, dať sa privrieť ako obetavá matka, nechať kočík radšej dnu, alebo nechať dvere pricviknúť kočík, pričom sa modlíte, aby dieťaťu netrčali z neho po bokoch ruky a nezranilo sa.

Nechápem, ako je možné, že vodič zatvára dvere, ak v spätnom zrkadle vidí človeka vystupujúceho chrbtom a držiaceho v rukách rukoväť kočíka, po tom, čo dostal signál o výstupe.

Vrcholom mojej trpezlivosti bola cesta autobusom č. 50. Pred výstupom som stlačila tlačidlo pre výstup umiestnené pri mieste vyhradenom na kočíky. Ozvalo sa pípanie v kabíne vodiča, pričom bolo hlasné a neprestávalo. V tom momente vodič začal na mňa kričať, prečo som ho stlačila.

Povedala som, že jeho dvaja kolegovia (alebo možno aj on sám?) ma už dvakrát privreli medzi dverami. Na to na mňa kričal, že kto má to pípanie počúvať, že keby to každý stlačil, tak mu to pípa 10 hodín denne.

Nezmohla som sa na slovo. Ľutujem, že som si nezapamätala číslo spoja.

To, že som ráno nastupovala do električky, kde sa pri dverách menili vodiči a nikto z nich mi nepomohol nastúpiť, už ani nekomentujem.

Musím však spomenúť aj pár naozaj normálnych vodičov MHD, ktorí mi osobne pomohli pri nakladaní kočíka, či aspoň počkali, kým dobehnem na spoj, alebo zastavili a otvorili mi dvere a nemusela som čakať na ďalší spoj.