Trasa do Devína stále nemá ani jednu cestičku

Staré cesty boli kľukaté, asi preto aj zdĺhavé, lebo kvôli kravkám a koníkom obchádzali kopce a doliny. Podvedome boli vedené akoby po vrstevniciach. Taký prípad platí aj pre starú Devínsku cestu.

Od Zlatých schodov po Hájovňu cesta dlhé storočia ustupovala k päte hory, pretože v tom mieste bola jama zaplavovaná dunajským ramenom. Keď cestu po vojne zmodernizovali ako tzv. Slovanskú cestu, v tom mieste ju vyrovnali tak, že od Zlatých schodov po Hájovňu urobili násyp. Následkom toho medzi horou a násypom počas povodní vznikalo jazero. Zatápala ho spodná voda Dunaja, lebo jej dno tvoril štrk.

Už vtedy som tam zažil okraje ciest ako chodníky pre chodcov a cyklistov. Spomínam to preto, lebo za celé desaťročia sa už nič podobného neurobilo. Cestná premávka sa pritom zniekoľkonásobila.

Bratislava má Devín nielen ako svoju mestskú časť, ale aj ako historické sídlo európskeho významu. Má teda povinnosť starať sa o Devín tak, aby sa stal turisticky príťažlivou a súčasne trhovo výnosnou mestskou lokalitou. V tejto súvislosti nemôžem obísť skutočnosť, že s Devínom sa dodnes zaobchádza takmer ako za totality. Tá, rovnako ako s Berlínom, urobila z Devína železnú oponu. Možno aj preto, že v suchom roku sa dal prebrodiť nielen Dunaj, ale predovšetkým rieka Morava, ktorá doň vteká práve v Devíne. Hlavne preto totalita neinvestovala za celých štyridsať rokov ani korunu. Samozrejme, Devín vtedy nebol súčasťou Bratislavy. Bola to cieľavedome zanedbaná dedina.

Keď sa dívame na cestu z Karlovej Vsi v smere do Devína, zistíme, že nemá ani jednu cestičku pre chodcov. Nehovoriac už o kanalizácii a o rozvode plynu. To sú skutočnosti, ktoré už do civilizovanej Európy nepatria. Počas poslednej povodne bola cesta v dĺžke niekoľkých kilometrov zaplavená. Mestskú dopravu odstavili a občania chodili do Devína cez Dúbravku a Devínsku Novú Ves. Pritom dočasne postačí, ak okraj cesty zo strany Dunaja zdvihnú násypom o šírke, ktorá dovolí vytvoriť chodník pre bicyklistov a peších. Chrániť by ho mohol betónový múr a do násypu by sa mohlo vložiť plynovodné potrubie a kanalizácia.

V priestore kameňolomu by sa jeho úroveň dala znížiť o približne jedno poschodie. Získal by sa stavebný materiál a navždy by zmizol jediný kopec na ceste. A - možno aj časť mestských dlhov. Navyše by klesla spotreba pohonných hmôt vozidiel, zjednodušilo by sa nakladanie lodí a vznikli by plochy či priestory napríklad na vybudovanie devínskeho priemyselného parku bez toho, aby sa niekde inde zohyzdil areál Devína.

V samotnom Devíne treba nechať premávať iba prostriedky MHD a obsluhy tamojších prevádzok. Prepravu do Devínskej Novej Vsi a Rakúska, respektíve do mesta, by bolo múdre viesť po násype popod hrad. Aby to nerušilo aktivity v jeho priestore, treba cestu doslova „prilepiť“ k telesu brala, zastrešiť a zastrešenie zatrávniť. A pre tých návštevníkov, ktorí by chceli aj spojenie s riekou, možno zastrešenie cesty na dvoch miestach spojiť schodiskami a nábrežím. Z hradného návršia navyše navrhujem lanovku na hrebeň Kobyly.

Devínska Kobyla a vôbec celý horský masív, od Karlovej Vsi až do Devína, skrýva ojedinelé fondy solárnej energie v Bratislave. Sú vhodné na výstavbu bytov. Tým, že Kobyla má západno-východnú, na juhu sklonenú a od severu chránenú, orientáciu, ponúka priam nebývalé možnosti využitia solárnych kolektorov aj pre priľahlé sídliská v Karlovej Vsi. To všetko je o to zaujímavejšie, ak si uvedomíme, že výstavba takýchto zariadení je výdatne dotovaná komisiou Európskej únie.