Zdroj: Archív R. R.
Vladimír Rusó, laureát medzinárodných súťaží a neúnavný hľadač hudobných pokladovMožno aj vy ste sa počas prechádzok historickým centrom Bratislavy radi započúvali do tónov stredovekého strunového nástroja zvaného Kobylia hlava. V rukách ho mal hudobník Vladimír Rusó, ktorý si historické hudobné nástroje aj sám vyrábal, a to podľa obrazov starých majstrov. V týchto dňoch prišla smutná správa: výnimočný umelec, „trubadúr z Michalskej“, ktorý spolupracoval so slovenskými aj zahraničnými orchestrami, navždy odišiel.
Vladimír Rusó (5. 12. 1946 – 17. 5. 2026) patril k výnimočným osobnostiam slovenskej hudobnej kultúry — bol organistom, improvizátorom, skladateľom, vizionárom a človekom neobyčajnej zvedavosti a tvorivej energie.
Narodil sa v Prahe do hudobnej rómskej rodiny. Jeho otec pôsobil ako cimbalista a huslista v rómskej kapele. Po dramatických vojnových rokoch sa rodina presťahovala do Popradu, kde Vladimír prežil detstvo a mladosť pod Tatrami. Práve tam sa formoval jeho hlboký vzťah k prírode, horám a hudbe.
Štúdium organu spojil s mimoriadnym talentom a hudobnou inteligenciou. Už ako mladý hudobník zaujal na významných medzinárodných súťažiach. Stal sa laureátom Medzinárodnej organovej súťaže Pražská jar, laureátom súťaže Festival van Vlaanderen v belgických Brugách i súťaže Amici di Roma v talianskom Lanciane. V roku 2010 získal aj ocenenie Ioculator Nostrae na Medzinárodnom festivale starej hudby v Nitre.
Napriek výrazným úspechom bola jeho umelecká dráha poznačená dobou, v ktorej žil. Ako nestraník nemal možnosť slobodne koncertovať na Západe a mnohé príležitosti mu zostali nedostupné. Hudba však pre neho nikdy nebola iba profesiou — bola spôsobom myslenia, hľadania a života.
Vynikal mimoriadnou schopnosťou improvizácie a dokonale ovládal štýlový jazyk rôznych skladateľov. Jeho kolegovia zo štúdií si dodnes pamätajú, ako im s humorom predstavoval „novoobjavené skladby" veľkých majstrov, ktoré v skutočnosti spontánne vytváral sám.
Bol človekom širokých záujmov a hlbokej intelektuálnej zvedavosti. Fascinoval ho Orient, cudzie kultúry a jazyky; naučil sa po čínsky a s nadšením rozprával o svojich cestách po Ázii a východnej Európe.
Mimoriadne miesto v jeho živote patrilo starej hudbe a historickým nástrojom. V časoch, keď bola autentická interpretácia na Slovensku ešte takmer neznámym pojmom, intuitívne smeroval k historicky poučenej interpretácii. Intenzívne sa venoval aj praxi číslovaného basu (basso continuo), ktorú si samostatne osvojoval v období, keď sa tieto princípy na Západe len postupne znovuobjavovali zásluhou priekopníkov starej hudby.
Študoval staré ikonografické pramene, vyrábal historické hudobné nástroje podľa obrazov starých majstrov a formoval súbor Musica Antiqua, pre ktorý vybudoval väčšinu nástrojov. So súborom koncertoval po celom Slovensku a patril k priekopníkom uvádzania starej hudby na historických nástrojoch.
Jeho diskografia zahŕňa okrem iného nahrávky Ján Levoslav Bella: Sonata – Fantasy for Organ a Gotlieb Muffat: Componimenti Musicali per il Cembalo, ktoré dokumentujú jeho hlboký vzťah k organovej a historickej hudbe.
Významná bola aj jeho skladateľská tvorba, pohybujúca sa medzi moderným hudobným jazykom a fascináciou starými formami. K jeho organovým dielam patria Deux méditations sur le thème M. P. Moussorgski, Deux Fantasies sur le chant Ambrosien Deus Creator Omnium či Toccata. Pre klavír napísal tri sonáty, tri prelúdiá, pätnásť bagatel a dielo Racconto della anima abbandonata. Komornú hudbu obohatil o Sonátu pre hoboj a klavír, Sonátu pre fagot a klavír, Baladu pre sopránsaxofón a klavír či Koncert pre kontrabas a sláčikový orchester. Mimoriadne osobitý charakter má aj jeho sláčikové trio Na tom našom salaši kukulienka zakukala.
Popri modernej tvorbe vytvoril rozsiahle cykly komponované v historických štýloch. Medzi najpozoruhodnejšie patria monumentálne organové zbierky Cithara Sanctorum Fughata et Variegata (48 fúg a variácií), Tabulatura Vietoris Fughata či cykly fúg na témy zo zbierok z Levoče, rómskych melódií z Ruska a tém Daniela Gottloba Speera. Jeho záujem o prelínanie kultúr a hudobných tradícií sa odráža aj v cykle Adon Olam — sérii fúg pre čembalo i komorný orchester, inšpirovanej orientálnymi a európskymi melódiami.
Bol tiež človekom s výtvarným cítením — miloval architektúru, staré kostoly, maľby, textílie, farby a remeselnú detailnosť. Kreslil akvarely a dokázal vnímať krásu vo veciach, ktoré iným často unikajú.
Pre svoju dcéru Rebeku bol nielen otcom, ale aj prvým učiteľom, sprievodcom a hudobným objaviteľom. Práve on ju priviedol k viole da gamba v časoch, keď bol tento nástroj na Slovensku takmer neznámy. Jeho vplyv tak pokračuje aj v ďalšej generácii.
Tí, ktorí Vladimíra Rusóa poznali, si ho budú pamätať ako človeka neobyčajnej dôkladnosti, humoru, fantázie a vnútornej slobody. Bol osobnosťou, ktorá vždy smerovala ku koreňom vecí — v hudbe, poznaní aj umení.
Azda nie náhodou sa sám rád označoval za trubadúra. Bol všestranným umelcom, tvorcom a neúnavným hľadačom, ktorý s obdivuhodnou energiou objavoval zabudnuté hudobné poklady a celý život sa usiloval preniknúť čo najbližšie k ich podstate a autentickému výrazu.
Zostáva po ňom hudba, spomienky a inšpirácia pre všetkých, ktorí ho poznali.
(bn)