Zdroj: Zo zbierok Múzea mesta Bratislavy
Firma Hubert na Radlinského ulici. Pod bočnými traktmi boli nízko klenuté pivnice ideálne na dozrievanie šumivého vína.Ani u vás sa novoročný prípitok nikdy nezaobíde bez sektu Hubert? Je známe, že legendárnu výrobňu tohto šumivého vína založili prešporskí mešťania Johann Fischer a Michael Schönbauer v roku 1825 na Radlinského ulici, kde je dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU. Nie každý však vie, že za slávou značky ktorá práve oslávila 200 rokov, stoja tri výnimočné ženy, najmä Pavlína Hubert.
Príbeh úspešnej podnikateľky, „dámy so vzácnymi darmi srdca a ducha“, ako o nej písala dobová tlač, ale aj ďalších členov rodiny Hubertovcov, približuje aktuálna výstava v Apponyiho paláci Rodinné skutočnosti, ktorú pripravilo mestské múzeum. Veľa zaujímavého sa dočítate aj v rovnomennej knižke o slávnych prešporských rodinách, kde spolukurátor výstavy Štefan Hrivňák mapuje osud Hubertovcov od ich príchodu do Prešporka v 19. storočí až do trpkého konca.
Hlavnou úlohou žien vtedajších čias bola starostlivosť o domácnosť a rodinu. Členky troch generácií bratislavskej rodiny Hubertovcov – Klára, Františka a Pavlína – sa však z týchto konvencií vymanili. Dôvod bol prozaický, smrť manžela. Vďaka vzdelaniu, schopnostiam a majetku, s ktorým do manželstva vstupovali, boli pripravené a dostatočne sebavedomé zvládnuť úlohu, ktorú ženy zastávali len výnimočne. Vdovy sa postavili na čelo rodinného podniku a viedli ho úspešne. Ich pozícia však bola náročná. Na rozdiel od mužov sa nemohli naplno začleniť do spoločenského života a angažovať sa v elitných spolkoch, kde sa budovali kontakty. O to viac úsilia ich stálo, ak si mali vydobyť rešpekt v mužskom svete.
Pavlína Hubert, rodená Habermann, sa ako 25-ročná vdova s troma malými deťmi stala majiteľkou tohto najstaršieho vinárstva na výrobu sektov v Uhorsku v roku 1882, po smrti manžela Jána Evangelistu Huberta. Práve ona pomenovala vinárstvo na jeho počesť názvom Hubert J. E., ktorý nesie dodnes. Značka šumivého vína Hubert prežila aj radikálnu politickú a spoločenskú zmenu v roku 1945, v dôsledku ktorej prišli Hubertovci o rodinný podnik, majetok a spoločenské postavenie.
Pavlína mala výnimočný obchodný talent. Napriek minimu skúseností a mladému veku sa rýchlo etablovala, rozšírila výrobu, využívala tiež rôzne stratégie na propagáciu spoločnosti. Boli to najmä dary v podobe fliaš so šumivým vínom na rôzne spoločenské udalosti a charitu – všade tam, kde mohla získať odberateľov. „Spoločnosť nielenže rozvinula, ale dosiahla aj vysokú úroveň prosperity. Rozšírila pivnice, aplikovala najnovšie technické poznatky v odbore a rok čo rok množila zásoby šumivého vína v skladoch,“ zhodnotil po smrti Pavlíny jej syn Henrik.
Šumivé víno vyrábali originálnou francúzskou metódou, teda prirodzenou sekundárnou fermentáciou prebiehajúcou vo fľašiach. Snahu Pavlíny zveľadiť firmu korunoval v roku 1896 úspech v Budapešti, na výstave, ktorá bola súčasťou mileniálnych osláv, dovtedy najväčšej politickej, spoločenskej a kultúrnej akcie v dejinách Uhorska. Návštevníci pavilónu, kde Hubertovci propagovali svoje produkty, vysoko hodnotili šumivé víno firmy, najmä značku Gentry Club, ktorá dokonca vyhrala veľkú štátnu zlatú medailu a cisár František pri ochutnávaní zvolal pamätné slová: „Dieser Champagner ist vorzüglich!“ (Toto šampanské je vynikajúce!)
Šumivé víno Hubert sa dostalo aj na stoly strednej triedy, no zároveň sa vína tej najvyššej kvality podávali na rôznych slávnostiach a pri výnimočných príležitostiach. Spomínaná značka Gentry Club nechýbala napríklad na slávnostnom bankete pri príležitosti otvorenia trate viedenskej električky vo februári 1914.
Pavlína viedla spoločnosť, neskôr i so synom Henrikom, až do zániku monarchie. Keď v roku 1924 zomrela, v bratislavských novinách sa objavili obsiahle nekrológy, ktoré ju pripomenuli ako mimoriadnu ženu, filantropku, matku a úspešnú podnikateľku. Fakt je, že bez nej by značka Hubert nebola tým, čím je dnes – tradičným šumivým vínom, ktoré nám automaticky príde na myseľ pri vyslovení slova „šampanské“.
(ac)
Spracované podľa textov historika Štefana Hrivňáka na historylab.sk a v knihe Rodinné skutočnosti, so súhlasom autora.