V Modrej guli býval vážený obchodník

Na mieste, kde dnes stojí ústredie Slovenskej sporiteľne na Suchom mýte, stál až do 80. rokov 20. storočia významný meštiansky dom, dielo Ignáca Feiglera staršieho z roku 1831.

Dvojposchodový dom mal v strede fasády nápadný trojosový mierne vyčnievajúci rizalito, ktorý bol zdôraznený omietkovými kanelovanými pilastrami. Podjazdom širokej brány sa dalo prejsť do skoro štvorcového dvora. V jeho pravom zadnom kúte viedol tmavý tunelu podobný prejazd do ďalšieho dvora.

Hlavný dvor bol vo výške prvého poschodia obkolesený kamennou pavlačou s kovaným železným zábradlím. V pravom kúte pri uličnom trakte bola pavlač podoprená monolitným kamenným stĺpom. Pod domom boli obrovské hlboké pivnice určené na skladovanie vína. Miestnosti na pochodí, v prednom i v zadnom trakte, boli vydláždené veľmi kvalitnými parketami ukladanými do štvorcov asi 70 x 70 cm. Priestory pripomínali skôr šľachtický palác než byt mešťana - obchodníka. A ani ich neobýval hocikto.

Pred rokom 1945 bol majiteľom domu bohatý obchodník, vážený člen mestského zastupiteľstva, ktorý reprezentoval nemeckých a maďarských spoluobčanov a v dvadsiatych rokoch bol aj námestníkom starostu, pán Karl Wilhelm Ludwig. Dom mal vtedy adresu Dürre Maut 9. Po prvej svetovej vojne tam mal pán Ludwig aj generálne zastúpenie plzenského pivovaru a sklad dovážaného plzenského piva.

Dom bol známy podľa domového znamenia „modrá guľa“. Rovnaký názov niesol jeho obchod s koloniálnym tovarom („Blaue Kugel“, „Kék golyóhoz“). Historické meno dnes používa reštaurácia na najvyššom poschodí nového objektu.

Ulica, na ktorej dom stál, niesla do konca 19. storočia meno Viereimergasse - Ulica štyroch vedier. Na prelome 19. a 20. storočia bola Ulicou arcikniežaťa Friedricha, po prvej svetovej vojne niesla krátky čas aj meno Ľudovíta Štúra. Neskôr na ňu, asi z neznalosti situácie, preniesli meno Suché mýto, ktoré sa však pôvodne vzťahovalo len na priestranstvo pred bránou vonkajšieho prstenca mestského opevnenia, teda na priestor, ktorý sa dnes volá Hodžovo námestie.

Štefan Holčík
FOTO - archív a Oto Limpus