Hummelov pomník nemá dôstojné miesto

1.12.2006
0
Páčil sa vám článok?

Vo svete býva zvykom považovať pomníky za nehnuteľné kultúrne pamiatky. Bratislava dokázala, že tou istou pamiatkou možno hýbať až päť razy za jedno storočie.

Reč je o pomníku vo svete hádam najznámejšieho prešporského rodáka Jána Nepomuka Hummela (1778-1837), ktorý je dielom iného tunajšieho rodáka Viktora Tilgnera (1844-1896).

Veľkosť a význam hudobného skladateľa J. N. Hummela si v jeho rodnom meste v 19. storočí uvedomovali natoľko, že sa rozhodli postaviť mu dôstojný pomník. Pomník mal pôvodne stáť pred budovou Mestského divadla. Staré divadlo však museli zbúrať a pred nové sa počítalo s umiestnením fontány. Pomník stál pred divadlom naproti fontáne. Monumentalitu pomníku znásobovalo, že bol umiestnený na nízkom zatrávnenom kopčeku.

V roku 1904 sa musel Hummelov pomník odsťahovať do blízkeho parčíka pred kostolom kláštora Notre Dame, aby na jeho pôvodné miesto postavili pomník Petöfiho. Po roku 1945 museli práve pred kostol postaviť úžasný a neproporčný pomník osloboditeľom. Svätý Jozef a Hummel (veď to bol Nemec!) museli odtiaľ zmiznúť.

Hummelov pomník preniesli na neďaleké Rybné námestie, na celkom nevhodné miesto pred Neszterov palác (teraz Veľvyslanectvo Spolkovej republiky Nemecko). Miesto nebolo ešte také frekventované ako dnes, napriek tomu nevhodné. Preto pomník neskôr presťahovali do záhrady za Grassalkovichovým palácom. Vzácny pomník sa postupne premenil na ruinu hrajúcu rôznymi dúhovými farbami zo sprejov, mramoroví puttovia prišli nielen o prsty, ale aj o krídla.

Po dôkladnej rekonštrukcii ktosi rozhodol umiestniť ho znovu pred budovu nemeckého veľvyslanectva. Medzi parkujúce autá, dopravné značky, stožiare zástav. Do stiesneného priestoru medzi rušnou vozovkou a chodníkom, kam nemožno zasadiť za pomník ani jeden krík. Aby šesťcípa hviezda, jeden zo symbolov slobodomurárskej lóže, ktorá sa o postavenie pomníku zaslúžila, provokovala každého, kto vychádza z portálu veľvyslanectva. Je to hlúposť či provokácia?

Štefan Holčík
FOTO - archív a Vladimír Mišauer

Páčil sa vám článok?