Najlepší secesný pomník na Slovensku

Na východnej strane Promenády (dnes Hviezdoslavovo námestie) postavili v roku 1886 na mieste starého barokového divadla nové Mestské divadlo podľa projektu viedenských architektov F. Fellnera a H. Helmera. Priestranstvo pred ním bolo vtedy už sto rokov upravené ako park, kde sa obyvatelia mesta radi stretávali a prechádzali.

Do parku oproti vchodu do divadla postavili v roku 1887 pomník hudobnému skladateľovi J. N. Hummelovi, jednému z najznámejších a najvýznamnejších synov mesta. Umelecky ho stvárnil iný rodák z Prešporka, viedenský sochár profesor Viktor Tilgner. Od toho istého sochára je aj fontána pred vchodom do divadla z roku 1888. Podľa ústredného motívu mytologického chlapca Ganyméda zo starovekej gréckej legendy je známa ako Ganymédova fontána.

Pomník Hummelovi stál na najčestnejšom mieste pred divadlom do roku 1904. Potom ho premiestnili do parčíku pri blízkom kláštore Notre Dame. Musel totiž uvoľniť miesto pomníku maďarského revolučného básnika Petöfiho. Pomník mal pôvodne vytvoriť ďalší prešporský rodák Johann Fadrusz. Ten však v roku 1903 zomrel. V súťaži na nové riešenie pomníka zvíťazil sochár Adalbert Rausch (Radnai), ktorý v roku 1911 pomník dokončil. Je to výtvarne najlepší pomník v secesnom slohu na celom Slovensku.

Napriek tomu, že vychádza z pomníkovej tvorby vhodnej skôr na cintorín (analógie skutočne nachádzame na viacerých cintorínoch vo Viedni, v Prahe či v Budapešti), pomník bol určený na verejné priestranstvo. Pôvodne bol inštalovaný na umelom kopčeku približne na tom mieste, kde je dnes na Hviezdoslavovom námestí v dlažbe otvor na osadenie vianočnej jedličky.

Nestál tam však dlho. Po prvej svetovej vojne ho najprv „zamaskovali“ dreveným prístreškom a neskôr ho odstránili. Dlho potom ležal v depozite. V 50. rokoch ho opravili a znova inštalovali v parku na južnom brehu Dunaja. Významné umelecké dielo zo začiatku 20. storočia, ktoré by bolo ozdobou každého iného stredoeurópskeho mesta, sa stalo terčom vandalov. Jeho ochrana, najmä v poslednom desaťročí, je skoro nemožná.

Štefan Holčík
FOTO - archív a Vladimír Mišauer