Krásny príbeh: Pani Ladislava s mamou vedú svoje krajčírstvo už tri desaťročia

Umelecká krajčírka Ladislava Gunarová (47) s mamou Irenou Matúšovou (70) otvorili pred 30 rokmi v bratislavskej Petržalke zákazkové krajčírstvo a roky šili divadelné a karnevalové kostýmy, spoločenské a svadobné šaty. To už je minulosť, napriek tomu vidia svoju budúcnosť optimisticky. „Roboty budeme mať ešte dlhé roky dosť,“ tvrdia.

Keď hľadám Salón Lada na Romanovej 33, trocha blúdim, napriek tomu, že ma navigujú orientačné tabule. Mám pocit, že jedna z nich je tu hádam už od začiatku fungovania prevádzky. „Tá na paneláku je novšia, ale zase zarástla kríkmi,“ smeje sa Ladislava Gunarová a mne je hneď jasné, prečo ju zákazníci volajú ´Slniečko´. Prekážky zvláda s úsmevom. „Rozmýšľam, že by som tú starú dala obnoviť, ale ľudia nás už poznajú, reklamu ani nepotrebujeme.“ Dodá, že stálych zákazníkov ráta na stovky, a keď vidí môj údiv len skonštatuje: „Viete, za tých 30 rokov sa to nazbieralo.“

V maličkej miestnosti visia na vešiakoch svadobné a spoločenské šaty a vzadu v sklade čakajú na posledných záujemcov karnevalové kostýmy. Ladislava Gunarová mi na fotografiách ukazuje stovky divadelných kostýmov, ktoré šili pre najväčšie slovenské divadlá. Kedysi hlavný príjem dielne je dnes už minulosť. „Dopyt sa menil a my sme sa mu prispôsobovali,“ konštatuje Ladislava Gunarová bez štipky smútku. S úsmevom dáva slovo svojej mame, aby začala rozprávať ich spoločný príbeh.

„Takmer 38 rokov som pracovala v dielňach Slovenského národného divadla. Robila som strihačku kostýmov pre operu, činohru aj balet,“ spomína Irena Matúšová. „Kostýmový výtvarník doniesol návrhy, ja som urobila strih.“ Kto niekedy rozkladal „stoh papierov“ z časopisu Burda a dokázal sa v ňom zorientovať, vie, aké umenie je dať predstavu z obrázku či fotografii na papier. Celok a strih totiž vyzerajú úplne inak. „A my sme ani nerobili strihy na papier, ale rovno na látku. Nebol čas,“ ohromí má ďalšou informáciou pani Irena. Výnimkou boli len zložité dobové kostýmy na mieru pre spevákov. Museli byť vraj ako jeho druhá koža. Veď kedysi ste do divadla chodili často len obdivovať kostýmy. Pýtam sa jej, či keď ide po ulici a vidí na niekom pekný kabát, vedela by urobiť jeho strih. „Áno, mne stačí fotografia a rovno na látku spravím strih. Veď to robím celý život,“ usmeje sa. „Kostýmový výtvarník Milan Čorba mi neraz hovoril: ´Irenka, prečo nerobíte strihy na papier, aby sa zachovali?´ No, nebolo kedy...“

Dcéra Ladislava spomína, ako si mama nosila robotu aj domov. V podstate ako dieťa vyrastala v divadle medzi kostýmami, chodila na všetky skúšky aj generálky, pomáhala jej. „Bolo priam logické, že som šla študovať umelecké šitie krojov a divadelných kostýmov,“ hovorí. „A keď som skončila školu, založili sme dielňu.“

Deti s ňou vyrástli v dielni

Petržalčanky našli priestor kúsok od svojho bydliska, prevádzku rozbiehali aj so spolužiačkou pani Ladislavy. „Ja som z divadla neodišla, po robote som prišla sem a pracovala ďalej,“ spomína pani Irena a po tejto informácii jej veríte, keď povie, že svoju prácu má rada a baví ju dodnes. „Začiatky zákazkového krajčírstva ale neboli jednoduché. „Veľakrát sme ani nezarobili. Istý čas som popri krajčírstve robila aj čašníčku, aby som mala nejaký príjem. A mama dávala časť svojej výplaty našej zamestnankyni,“ spomína Ladislava Gunarová. Keď divadlá nestíhali, oslovovali na šitie kostýmov externistov, a keďže pani Irena bola jednou z najlepších strihačiek, dávali ich malej dielni robiť aj divadelné kostýmy. Hoci ich ušili stovky, boli to zväčša jednorazové akcie. A tak cez leto chodili obe brigádovať aj na divadelné festivaly do Rakúska a Nemecka.

„V dielni zostala moja spolužiačka, nikdy sme nemali zatvorené. Aj doteraz, keď ideme na dovolenku, ide jedna a o týždeň druhá. Ja som nebola ani na materskej dovolenke. Mám tri deti, všetky tu vyrástli so mnou,“ pokračuje Ladislava Gunarová.

Postupne šili pre divadlo čoraz menej. „Jednak sa začalo šetriť, jednak si divadlá začali požičiavať celú výpravu. Vyšlo ich to lacnejšie. Kostýmy upravili a bolo.“

Popri divadelných kostýmoch však obe dámy robili aj karnevalové masky. Pani Irena strihala, Ladislava šila. „Boli veľmi žiadané. Viete, to nebolo ako dnes, že idete do hypermarketu a dieťaťu nejaký kúpite. A tie masky boli krásne, doslova umelecké diela. Ľudia si ich požičali a vracali sa nadšení.“ Ale aj toto šitie skončilo, hoci nadčasové kostýmy, ktoré im zostali, v dielni stále požičiavajú. „Detské karnevaly sú stále, ale rodičia si rozmyslia, či kúpia za pár eur dieťaťu masku v obchode a má ju aj doma pre radosť alebo si ju od nás len požičajú na víkend a musia vrátiť,“ vysvetľuje Ladislava Gunarová. Istý čas ich dielňu zamestnávali aj nevesty. „Z cudziny priniesli obrázok svadobných šiat, ktoré u nás nevedeli zohnať a my sme im ich ušili. Keby sme s nimi začali skôr, máme dnes vychytený salón, ale pre divadlo sme nemali dosť času.“ A hoci neskôr otvorili aj vlastný svadobný salón, keď sa rozbiehal, prišla pandémia a museli ho zatvoriť.
Aj to však prežili. „Dnes už na zákazku nešijeme, hoci to ľudia stále žiadajú. Len, mamina je už na dôchodku, ja som tu sama a zamestnať výpomoc je problém. My robíme poctivo a poriadne, lebo potom sa k nám ľudia vracajú,“ hovorí Ladislava a spomína na učnice, ktoré k nim prišli na prax. „Bolo mi ľúto, že túto robotu nemilujú ako my.“

Starnú spolu so zákazníkmi

Ponuka prevádzky sa postupne zredukovala na opravy a úpravy odevov. Pýtam sa Ladislavy, či jej nechýba tvorba. „Ešte stále upravujeme spoločenské šaty, to je pekná práca. To mi kompenzuje zákazkové šitie.“

Len... dá sa z toho vyžiť? „Neverili by ste, koľko ľudí príde aj päťkrát so svojimi obľúbenými nohavicami. ´Ešte mi ich dajte dokopy, ešte sa ich nechcem zbaviť´, hovoria. Opravujeme aj veci, ktoré by sme my samé dávno vyhodili. Je to naša práca,“ pokračuje pani Irena. Krajčírstvo je jej láska, napĺňa ju energiou. „Niečo si kúpi a potom to upravuje a prerába na svoj obraz,“ prezrádza na ňu dcéra Ladislava.

Šaty však už nešijú ani pre seba. „Výnimku sme spravili len pre vnučku. Tej sme šili aj šaty na stužkovú, aj tanečný kostým,“ hovorí hrdá stará mama. Vnučka s oboma trávila v dielni veľa času, ale mama jej nedovolí pokračovať v ich šľapajách. „Je to drina, žijete z mesiaca na mesiac a ona má na viac, ako sa tu „zakopať“ a robiť opravy,“ hovorí Ladislava a ja sa pýtam, či ona sama nemá pocit, že sa tu „zakopala“. „Nie,“ usmeje sa. „Ja túto robotu milujem. Mám rada ľudí a asi je to aj vidno, zákazníci zas milujú mňa. Vždy dostanem nejakú pozornosť ako poďakovanie, že som ešte vôbec tu a opravím im veci tak, akoby som ich opravila sebe. Sme ako rodina. Mnohí videli moju dcéru za pultom v postieľke a pozrite, dnes má 19. Starneme spolu.“

A ako vidí svoju budúcnosť? Neprevalcujú ju obchody s lacným oblečením na jedno použitie? „Mám pocit, že zákazníkov máme z roka na rok stále viac. Nové krajčírstva už moc nevznikajú a mladí ľudia dnes prichádzajú aj s požiadavkou na zašitie gombíka. Myslím si, že roboty budeme mať ešte dlhé roky dosť,“ smeje sa Ladislava a vysvetlí, že ľudia prinesú aj oblečenie, ktoré žiadajú vyžehliť alebo dokonca vyprať! „Nás už nič neprekvapí. Keby sme chceli rozšíriť oblasť podnikania, dá sa,“ smejú sa mama s dcérou. „Ale my netúžime. Toto nám stačí.“

Článok vznikol v spolupráci so stránkou kdemaju.sk, ktorá mapuje viac ako tisíc prevádzok a služieb v Petržalke.

(in)