Retro prevádzka v Petržalke: Na obedy „na stojáka“ čaká denne rad ľudí, Andrejkinu kuchyňu milujú

V mäsiarstve na Mánesovom námestí v bratislavskej Petržalke sa dobrovoľne postavia do radu na obed bankári v oblekoch hneď za robotníkov, zubári za kaderníčkami, ítečkári spoločne s dôchodcami s obedármi a mamičkami s kočíkmi. Komunitu, ktorá by sa zrejme nikdy nestretla v jednom priestore, spojilo jedlo Petržalčanky Andrejky Velčickej.

Priznávam, na túto fascinujúcu retro prevádzku som dostala tip od kamaráta. „Takú už v meste len ťažko nájdeš. Retro pútače, tabuľa, do ktorej sa zasúvajú rukou napísané názvy jedál v igelitovom obale! Pokladníčka v mini kabínke tak ako kedysi! Ale to jedlo...“ napísal mi.

A tak som sa tam vybrala. Keď kráčam po terase na Mánesovom námestí, na chvíľu aj zaváham, či idem dobre. Na opustenej terase niet človeka. Na jej konci predsa len objavím Mäsiarstvo MIRAN. A vo vnútri dušu celej predajne – kuchárku Andrejku Velčickú. Každý stály zákazník ju tu pozná po mene. Obedový nápor ustal o 14.00 h, tak má čas na pár slov. „Čo ste dnes mali v ponuke?“ pýtam sa jej. „Pečené rebro, kuriatka, žemľovku, syry, fašírky, šošovicový prívarok, morčacie soté, maďarský guláš, hrstkovú polievku, kapustovú polievku, ryžu, zemiaky, zeleninový šalát, majonézový šalát, šmykľavý záhorácky šalát,“ vymenuje. „To ste všetko stihli navariť dnes?“ neverím. „Áno, od rána od piatej. Každý deň varím čerstvé. O desiatej už musí byť všetko hotové, lebo tu už čakajú prví zákazníci,“ hovorí a so smiechom dodáva: „Tak som si ich rozmaznala.“

Nenápadnú prevádzku nájdete na terase na Mánesovom námestí. Jedniná prevádzka, ktorá tu prežila.

Pobaví ma, že v mäsiarstve sú hitom bryndzové halušky a keďže sa jedlo predáva na váhu a dá sa kombinovať, neraz si ich ľudia dávajú aj s rezňom alebo fašírkami. „Bryndzové halušky a držkovú (za 2,19 eura,pozn. red.) máme každý druhý štvrtok, vtedy trháme ´bločkové´rekordy,“ hovorí mi Andrejka Velčická. „Teraz sme mali dovolenku a už v pondelok sa ľudia pýtali, či vo štvrtok budú halušky.“ Po prázdninách má denne aj 120 bločkov, na viacerých sú aj dva-tri obedy. Ľudia si berú aj domov, často aj na víkend. V septembri bude hitom sezónna pečená kačica a burčiak. A popritom nakúpia aj mäso a údeniny. „Už sme dlho nemali strapačky, Andrejka, neurobíte?“ Občas sa zjaví aj požiadavka na nové jedlo. „Jasné, že urobím,“ hovorí kuchárka, ktorá v noci premýšľa, čo bude robiť na druhý deň. Vo varení sa našla, tvrdí, že aj po desiatich rokoch varí s láskou, lebo bez toho by to vraj nešlo. „Mnoho ľudí sa pýta, prečo keď si robia mäso oni, nemajú ho také šťavnaté. Lenže my varíme z nášho mäsa. Príďte na rezne a ochutnáte ten rozdiel,“ hovorí mi o svojej domácej kuchyni. „Raz si jeden pán objednal prívarok s fašírkou a rozplakal sa nám tu. Taký prívarok vraj robila jeho stará mama a že som mu pripomenula detstvo. Stál za stolom a plakal. Dodnes mám zimomriavky, keď si na to spomeniem.“

​Jedlo "na stojáka", ako sme poznali kedysi, si radi dajú zákazníci aj dnes.

Má však aj veselšie pochvaly. Na stránke Miran-u nájdete medzi recenziami komentár, že jej fašírky by vedeli ukončiť aj tretiu svetovú vojnu. „Boli dni, keď som robila 40 fašírok do pultu a ďalších 40 na objednávku. Keď som potom prišla domov a deti chceli fašírky, hovorím nie. Museli si zvyknúť na fašírku v jánskej mise,“ smeje sa.

Tím, ktorý nemožno rozdeliť

„Keď som sem v roku 2004 nastúpila, mala som 33 rokov. Najskôr som jedlá len vydávala, ale raz mi „prischlo“ varenie a už som zostala v kuchyni. Rozvedená s dvoma deťmi, ako doma varíte? Keď ma postavili k 20-litrovému hrncu, kolega mi hovorí, ´posoľ to´ a ja tak medzi prstami... Smial sa, ale naučil ma variť vo veľkom,“ spomína Andrejka. S mäsiarom Zdenkom Gregorom sú zohratý tím. Každé ráno o 4.30 h ju pri Technopole naloží do auta a o 4.45 h už zapínajú konvektomaty a sporáky. „Sme ako manželia po dvadsiatich rokoch,“ smejú sa.

​Tím, ktorý nemožno rozdeliť. Pokladníčka Majka Mifkovičová, kuchárka Andrejka Velčická a mäsiar Zdeněk Gregor.

Nečudo, on pracuje v prevádzke už 23 rokov, ona 21. Tím, ktorý nemožno rozdeliť. Keď Andrejke ponúkli variť v lepšej vybavenej prevádzke na Dlhých dieloch, jednoznačne odmietla. Doma je v Petržalke. Retro atmosféru si tu spoločne doslova pestujú. „Aj zákazníkom sa páči. Aj naše retro nástenky, aj drevený vešiak z burzy, aj platbu v pokladni u našej Majky Mifkovičovej,“ zhodujú sa. „My sme tu taká rodinka,“ dodáva Andrejka. „Minulý rok som mala po prvý raz v živote zlomenú nohu. Desať týždňov bola predajňa zatvorená. Keď som sa vrátila, ľudia ma div nevyobjímali.“ Zdá sa, že každý je nahraditeľný, ale Andrejka je len jedna.

Časy, keď nestíhali obsluhovať, stopli hypermarkety

„Viete, prečo sme zostali pri systéme, že zakúpite si tovar a idete zaplatiť do pokladne? Kedysi boli veľmi prísne hygienické predpisy a predavač nemohol aj chytať peniaze, aj chytať tovar. Absolvoval som takúto školu a zostalo mi to. Že je to retro? Nech! Tak to má byť,“ hovorí Michal Raninec starší, ktorý v roku 1991 otvoril prvú prevádzku mäsiarstva MIRAN na Námestí Hraničiarov. „Tam bola taká kúpna sila, že sme nestíhali obsluhovať ľudí.“ A tak keď v roku 1995 dostal ponuku z miestneho úradu na prevádzku na Mánesovom námestí, kde bolo dovtedy krajčírstvo, prijal ju.

Ruky, ktoré chytajú peniaze, nemajú chytať jedlo. Pokladníčka je preto oddelená od výaja stravy.

„Vtedy ešte neboli hypermarkety, na terase to žilo. Bolo tam viac funkčných prevádzok, banka, TPD,“ pokračuje. „Teplý bufet sme mali od začiatku. Neďaleko bola Minolta, veľa administratívy... Pod nami bola obrovská krčma, ľudia odtiaľ sa vybiehali k nám najesť, lebo vtedy sa v nej ešte nevarilo. Konkurencie bolo málo, nepotrebovali sme ani reklamu, stačili pútače na výkladoch, hneď sa to rozkríklo. Úplne iný svet. A vidíte, po 30 rokoch sme zostali jediní, čo prežili príchod hypermarketov.“

Aj so synom Michalom Ranincom mladším sa zhodujú, že je to aj zásluhou personálu a kuchárky. A zákazníkom sa páči aj pravidelnosť. V piatok černohorský rezeň, v pondelok žemľovka, v stredu parené buchty, v utorok a vo štvrtok ryby, v pondelok, stredu a piatok syry, každý deň iný prívarok, fašírky, kura a pečené rebrá každý deň.

​Popri obede si tu ľudia nakúpia aj mäso.

Napriek tomu museli prepúšťať. „Keď neďaleko nás otvorili hypermarket, prišli sme o tridsať percent klientely. Po čase sa ľudia vrátili, ale už nie tých 30 percent. Potom otvorili ďalší hypermarket, scenár sa opakoval. Ale to je obchod,“ konštatuje Michal Raninec starší. „Podelili sme si zákazníkov. To sa inak nedalo. My si fakt držíme len tie kuchárky, gazdinky, ktoré vedia variť. Alebo mamičky, ktoré chodia na teľacie pre deti.“

​Názvy jedá nie sú na digitálnej tabuli, ale klasických kartičkách.

l„Alebo tých, ktorí sú ochotní si priplatiť?“ tipujem ja, ale obaja oponujú. „Ceny nemáme výrazne vyššie, niekedy sú dokonca lepšie ako v hypermarketoch, veď sme prvovýrobcovia,“ hovoria a vysvetľujú, že majú nielen vlastné výrobne na varené a údené mäso, ale aj vlastný bitúnok. „Skôr ide o pohodlnosť. Zákazníci sa ponáhľajú, chcú nakúpiť všetko naraz na jednom mieste.“ Nielen v tomto sa však zmenili ľudia. „Od roku 1969 robím v mäsiarskom biznise. Pred naším obchodom bolo kedysi bežne odstavených aj päť kočíkov. Keď niektoré dieťa zaplakalo, prvý, kto vyšiel z obchodu, ho pohojdal, alebo mu podal dudel. Vidíte to niekde dnes?“

​Túto kuchyňu miljú mladí i seniori.

Zmenili sa však aj konzumné preferencie. „Voľakedy sa kupovalo na kilá a teraz sa kupuje na kusy. Všetci v nedeľu robili rezne, to bolo národné jedlo. Stehno, karé, každý len rezne, rezne. Veľký problém bol s bravčovým bokom, ten nikto nechcel. Dnes – bok a rebrá sa predajú ako prvé. Alebo sviečková roštenka. Tá sa nepredávala, v momente bola totiž preč z pultu. Dnes predáme za týždeň toľko, koľko by sme predali kedysi za hodinu. A to predávame kvalitné mäso z mladých slovenských býkov.“ Čo to znamená? Že šetríme a jeme nekvalitnejšie? „Samozrejme. Niektorí sa smejú, že sme retro mäsiarstvo. Nech sa smejú, ale my aspoň vieme, čo jeme,“ dodáva Michal Raninec starší.

(in)