Ocitnete sa v inom svete: V jazdeckom areáli nájdete ukrytú veteránku medzi petržalskými prevádzkami
Zdroj: Martin Kleibl
„Keby bol najväčší hypermarket v Petržalke len jazdeckou predajňou, nemal by dosť miesta na to množstvo existujúcich produktov pre kone a jazdcov,“ hovorí Paľo „Palco“ Kováč z petržalskej predajne jazdeckých potrieb, ktorá bola otvorená v roku 1991 ako prvá na Slovensku a funguje dodnes - už 34 rokov.
Vstupujem do areálu JK Slávia STU na Májovej ulici a mám pocit, že sem nepatrím. Každú chvíľu čakám, že ma niekto zastaví a vyvedie von. „Áno, je to súkromný areál, prísť sem obdivovať kone nemôžete, ale predajňa je výnimkou,“ hovorí mi Petržalčan Paľo Kováč, ktorý v nej s dvoma krátkymi prestávkami pracuje už 25 rokov.
„V októbri 1999 som prišiel z vojny a moja prvá robota bola tu. Kamarátka tu mala ustajneného koňa a do predajne kúsok od stajní práve niekoho hľadali. Vzali ma, hoci obrazne povedané, živého koňa zblízka som videl, až keď som sem prišiel. Potrebovali však brigádnika, pretože keď tu v tých časoch bývali preteky, bol tu taký nával ľudí, že zamestnanci nevedeli, kde je sever,“ smeje sa a priznáva, že o koňoch, jazdcoch a ich potrebách vtedy nevedel nič. „Spočiatku to bol pre mňa masaker. Netušil som, čo sú „gurty“, „vyväzovačky“, „poprsáky“... ani som nechápal, načo to je...“
Paľo „Palco“ Kováč je po 25 rokoch v predajni ako doma.
Priznávam, ja neviem identifikovať ani mnohé známejšie veci, a tak Palca, ako ho priatelia volajú, požiadam o mini exkurziu predajňou. Po 25 rokoch je v nej už totiž ako doma.
Náročný koníček
Predajňa sa zameriava na potreby pre skokové alebo parkúrové jazdenie. Základná výbava je prilba, nohavice a topánky... a potom tisíc ďalších vecí. Ale poďme postupne. „Kedysi sme mali jeden druh topánok, tri druhy nohavíc a bolo vybavené,“ hovorí Paľo Kováč. „Dnes existujú stovky druhov topánok, nohavíc, každý rok nové farby, materiály, pretože aj jazdecký šport podlieha módnym a funkčným trendom.“ A tak si okrem klasických jazdeckých nohavíc môžete dnes kúpiť aj legíny so silikónovou úpravou, nohavice s vreckom na mobil, s „vetrákmi“ na stehnách, fialové, krikľavé, zimné, letné, s vysokým pásom, nízkym, rifľové, predĺžené... „Na predajni máme len torzo z ponuky e-shopu, a to platí aj pre čižmy. Veď si vezmite, že nielenže existuje veľa značiek, ale pri profi čižmách má jediné číslo asi desať rôznych typov podľa šírky lýtka a výšky...“ Spomína, že pred časom sem zavítali dve dievčatá, chceli si vyskúšať jazdecké nohavice a čižmy. Vraj ich chcú nosiť po meste ako módny výstrelok. Väčšina klientov však dnes do predajne smeruje s konkrétnou požiadavkou alebo si ide len vyzdvihnúť tovar z e-shopu.
Sortiment tovaru pre jazdcov je dnes obrovský.
Prechádzam k výbave pre kone. Zaujmú ma ohlávky. Majú ešte ručne vyrobené? „Kedysi na Slovensku boli výrobcovia, aj som nejakých jazdeckých kožiarov poznal, dnes už nie. Väčšina hobby jazdcov už aj tak kupuje nylonové ohlávky. Sú lacnejšie, je to pre nich len spotrebný tovar.“
Biče, zubadlá, gumičky do hrivy... Šokuje ma drevená kefa za 15 eur, napájačku pre koňa vidím po prvý raz, a s úžasom počúvam, že existujú aj sieťové deky proti hmyzu, aby bol kôň počas prechádzky v pohode. Aj „ušane“, pôvodne proti muchám, sú dnes módny artefakt, hoci stále efektívny. „Tu je náš kozmetický mini kútik,“ ukazuje mi čistiace prostriedky, lesky na hrivu, chladiace gély na kĺby, šampóny, kondicionéry, repelenty, dezinfekčné spreje, prípravky na kopytá, mazanie na kožu... Takú výbavu by koňovi závidela nejedna žena. „Jazdecký šport má podľa môjho názoru najviac produktov spomedzi všetkých športov, pretože sa treba postarať nielen o jazdca, ale ešte viac o koňa,“ hovorí predajca.
Dopyt stúpa, ale...
„Kedysi sa v areáli konala svetová séria Grand Prix, predajňu sme mali takú plnú tovaru, že sa v nej nedalo chodiť, a keď prišli preteky, ešte sa zaplnila ľuďmi,“ spomína Paľo Kováč a hovorí, že pravidelne mávali aj stánok na Agrokomplexe v Nitre. Tie časy sú preč. „Dlhé roky fungovali na Slovensku tri-štyri kamenné obchody, predávali tovar overených výrobcov, slušne sa uživili. Dnes vznikajú nové e-shopy a zase zanikajú, hoci sa jazdecký rekreačný šport rozšíril aj v bežnej populácii a dopyt vzrástol. Len v Petržalke je asi šesť alebo sedem jazdeckých klubov.“
"Nielenže existuje veľa značiek, ale pri profi čižmách má jediné číslo asi desať rôznych typov podľa šírky lýtka a výšky," vysvetľuje Paľo „Palco“ Kováč.
Súhlasím, že jazdenie na koni je populárna aktivita. Napokon, takmer každé malé dievčatko chce jazdiť na koni, alebo aspoň na poníkovi na školskom dvore. A na to potrebuje prilbu, nohavice, bičík, topánky... Jazdecká predajňa by mala byť spokojná, ale .... „Čo nás najviac likviduje sú veľké športové hypermarkety. Tovar rozšírili aj o jazdecké potreby, s ich cenami nedokážeme súperiť.“
FOTOGALÉRIA:
Ľudia najskôr nakúpia tam, a potom sa do špecializovanej predajne prídu poradiť a zistia, že nakúpili zle alebo kúpili nezmysel. „Neraz zavolajú a pýtajú radu alebo chcú konzultovať. V hypermarkete im nikto nepovie, aké „mini chapsy“ (holenné chrániče, pozn.red.) kúpiť, aby sedeli. Alebo niečo chcú a keď im poviem, že to príde o týždeň, tak nechcú čakať. Všetci si myslia, že jeden deň zavolajú a na druhý deň si pre to prídu. Ale ja nepredávam elektroniku,“ krčí ramenami.
Koho sú to kone?
„Mohol som zostať pracovať v Nemecku a zarábať podstatne viac peňazí ako tu, ale ja som takto spokojný. Bývam v Petržalke, robím v Petržalke, mám tu skúšobňu a venujem sa tomu, čo ma baví. To je najviac,“ hovorí Paľo „Palco“ Kováč. Jazdecký areál totiž nie je len miestom jeho pracovného života, ovplyvňuje aj jeho vášeň, ktorou je hudba. Neraz smeruje z roboty rovno do skúšobne, ktorá je od predajne vzdialená len pár metrov. Pre troch z piatich členov kapely, ktorú Palco založil, je to ideálne miesto. Okrem neho má totiž v areáli sólový gitarista František Majerník firmu na závlahové systémy a aktuálne uňho pracuje aj bubeník Marcel Majbik. Názor kapely nebude asi po tejto informácii prekvapením. Volajú sa Jozefovekone (píšu to spolu, pozn. red.). „Od detstva žijem hudbou, mama robila v ľudovej škole umenia, otec bol amatérsky gitarista a hráč na harmoniku,“ spomína Palco, ktorý dnes hrá vo viacerých kapelách, ale srdcovkou je jeho vlastný projekt. „V predchádzajúcich kapelách som bol bubeník, ale chcel som byť gitarista a spevák a robiť si vlastné pesničky. A tak dal v roku 2016 dokopy pop-rockovú kapelu. „Na začiatku sme nielen nevedeli, ako sa bude volať kapela, ale nemali sme ani texty. Do areálu však chodieval jeden parkúrový rozhodca -– profesor Jozef Halgoš. Okrem toho, že je prírodovedec, píše aj básne. Tak sme sa ich rozhodli použiť. To boli naše prvé texty a hold sme mu vzdali tým, že sme sa pomenovali Jozefovekone.“
Keď boli kúsok od ich skúšobne Dni Petržalky, kapela Jozefovekone hrala v Novom Meste nad Váhom. Na Dni Petržalky sa nevie dostať.
Vystupovali už po celom Slovensku aj v Česku či Poľsku. „Bol rok, keď sme absolvovali 40 koncertov. Hrali sme pred kapelami ako Mirai, ktorá vypredala O2 arénu, pred Polemicom, Hexom... Paradoxné je, že pred pár týždňami hneď tu za predajňou a našou skúšobňou boli za Ekonomickou univerzitou Dni Petržalky, ale my, petržalská kapela sme hrali v Novom Meste nad Váhom. Na petržalské dni sa nevieme dostať. To mi príde smutné.“ Hovorím mu, že na tohtoročných Dňoch Petržalky si malý stejdž urobila aj Škola rocku a mala úspech. Ľuďom sa ich rock doslova v „garážových“ podmienkach páčil. „Možno by stálo za úvahu dať týmto spôsobom na Dňoch Petržalky šancu aj petržalským amatérskym kapelám,“ zamyslí sa muzikant.
(in)
Článok vznikol v spolupráci so stránkou kdemaju.sk, ktorá mapuje vyše tisíc prevádzok a služieb v Petržalke.