Zaujímavý príbeh: Absolvent gymnázia Marek sa stal kožiarom aj vďaka Indiánom
Zdroj: Martin Kleibl
„V Petržalke o ďalšom kožiarovi, ktorý by zachovával čo najviac tradičných postupov, podobne ako to robím ja, ani neviem,“ hovorí Petržalčan Marek Zaszlos. Ako sa z absolventa gymnázia, ktorý študoval lesné inžinierstvo, stal remeselný odborník na kožu? Môžu vraj za to Indiáni.
Jeho dielňu by ste v Petržalke hľadali len ťažko. Je ukrytá na Panónskej ceste, kúsok od známeho železiarstva, kde dnes fungujú najmä sklady či pneuservisy. Človek by tam bez problémov zablúdil. „Zákazníci sem však za mnou nechodia. Stretávajú ma skôr na trhoch alebo jarmokoch,“ vysvetľuje Marek Zaszlos a vedie nás do útrob niekdajších dielní. Otvorí pred nami malú miestnosť, ktorej dominujú kotúče kože a potom koža vo všetkých možných podobách. Na väčšinu arfefaktov, ktoré tu objavím, ani nemám výraz, takže moja najčastejšia otázka znie: A toto je čo?
„Kožiar určite nie je remeslo, ktoré vymiera, originálne výrobky z kože budú chcieť ľudia vždy. Len možno ubúda tých, ktorí ho ešte robia tradičným spôsobom,“ hovorí Marek. „Keď som na jarmoku, kde je povedzme 150 stánkov, tak osem z nich sú kožiari. Mnohí robia len remene, už si kúpia narezané pásy a pribíjajú len pracky, hoci aj to je namáhavá ručná práca. Ale ja mám rád tvorbu, a preto výrobok robím od začiatku do konca celý, originálny. Vytvorím ho skrátka podľa seba.“
Remeńov sa vzdať nechce, i keď konkurencia je veľká
Ukazuje nám, ako vyrába 3D efekt na svojich originálnych opaskoch, ako vzniká reliéf, aké vlastné prírodné motívy kreslí na kožu... Niektoré jeho ručne robené remene majú aj ručne kované pracky. Po prvý raz počujem výraz ako ´švihlá´ – narezané tenké pásy kože, ktoré vraj idú na dračku, lebo nikomu sa ich už nechce narezávať. Marek na svoju kožu nedá dopustiť. Vraj je najlepšia v stredoeurópskom regióne. „Z Moravy, prírodné spracovaná, žiadne chemikálie, činená trieslom,“ hovorí a zas mi rozšíri slovník.
Ďalším v rade neznámych výrazov sú raznice. Drevené alebo kovové kusy s vlastným motívom, ktoré otláča do kože. „Na to mám tento lis so silou troch ton,“ ukazuje na roh miestnosti. Nájdete tu ceruzku vedľa pílky, nožíky, farby na kožu, nástroje, ktoré som v živote nevidela... uznávam, že je multifunkčný. Okrem remeňov vyrába aj brošne, vešiaky, rôzne ozdoby, napríklad kamene osadené do kože, náramky...
Obdivujem koženú brašnu. Remeselník priznáva, že aj to je jeho dielo. „Lepšie zapadnem do historickej družiny, s ktorou chodievam po jarmokoch,“ vysvetlí. „A tieto krásne topánky? To nosili naši predkovia?“ tipujem. „Nie, to kópia vikinských z 10. storočia,“ reaguje kožiar a vzápätí mi ukazuje aj vzory pre slovenské krpce alebo mokasíny. „Robím ich spôsobom, ako sa robili v 15. storočí. Hoci priznávam, asi mám lepšiu ihlu.“ Vysvetľuje, že šiť starým spôsobom, - konopnou niťou, ktorú treba nastrapkať, navoskovať, použiť šidlo a každý steh uzlíkovať - sa učil v Rakúsku. „Ale tie topánky sú dokonalé. Pohodlné, noha v nich nesmrdí a sú to v podstate barefooty,“ zasmeje sa.
Za všetko môže turistický krúžok
Marek Zaszlos študoval na gymnáziu na Dunajskej ulici. „Mal som rád prírodu, chodil som do turistického krúžku. Všetci sme v tej dobe mali radi Indiánov,“ spomína. Neskôr veľa čítal o rôznych prírodných národoch, ich spôsob života mu bol blízky. „Tak som sa rozhodol, že idem študovať lesné inžinierstvo, lebo sa mi zdalo, že najbližšie k Indiánovi bude na Slovensku asi lesník.“ Zasmejem sa a on sa zasmeje so mnou. Dnes už vie, že realita je trocha iná a lesný hospodár má od Indiána dosť ďaleko. „Asi aj preto som školu nedokončil. Zoznámil som sa však na nej s pár výtvarníkmi, ktorí študovali dizajn na drevárskej fakulte, páčilo sa mi, čo robili, a tak som začal hľadať cestu, ako prepojiť to prírodné, čo mám v sebe s túžbou tvoriť.“ Bol zručný. Základy získal nielen vďaka otcovi, ktorý robil s drevom, ale aj vďaka vedúcemu turistického krúžku, s ktorým ako tínedžeri na túre aj vyrezávali, vyrábali nástroje...
Vyskúšal všeličo - strieborné šperky, výrobky z kovu, hliny, dreva...
FOTOGALÉRIA:
S kamarátmi vo Zvolene mali malý výtvarný obchod, popritom brigádoval a priznáva, že spočiatku chodil ponúkať svoje výrobky aj pred obchodné domy. Po miléniu ešte nebolo toľko jarmokov ako dnes. „Hoci ma koža celý čas sprevádzala, vyslovene na ňu som sa zameral až okolo roku 2012. A ako samouk som začal skúšať a vymýšľať. Hľadal som produkt, ktorý by bol originálny a nebolo by až také náročné ho vyrobiť. Tak som si vymyslel drevené raznice a potom som zistil, že rovnako zdobili kožu aj naši predkovia. Vymyslel som niečo, čo už bolo vymyslené,“ smeje sa.
Dielni dominujú kotúče kože.
Pýtam sa ho, prečo jednoducho nezbehol za nejakým starším kožiarom. „No, zbehol, ale vždy som dostal odpoveď: To je také tajomstvo... Dnes, keď sa pozriem na youtube, ktorý je plný manuálov a tipov od Japoncov až po Afričanov, sa na ich neochote bavím.“
Hovorí, že napriek dostupným inšpiráciám zostal verný vlastným postupom, ale nechce byť ako kedysi jeho skúsenejší kolegovia. „Kľudne by som vo svojej dielni privítal nejakého učňa či brigádnika, ktorý by sa chcel niečo naučiť a zároveň mi pomohol,“ tvrdí a už so smiechom dodáva: „Nuž, keď chcem byť voľným slobodným Indiánom v Petržalke, musím byť okrem remeselníka, aj personalista, aj manažér, aj účtovník, aj obchodník.“
Sváko Ragan ako vzor
Každý víkend na inom jarmoku ponúkať svoje výrobky, bude to asi dosť kočovný život... Na trhu nadmieru spoločenskej interakcie, v dielni zas sám... Na druhej strane robí, čo ho baví a je slobodný. „Kočovník? Vlastne, áno, veď môj najväčší vzor je Sváko Ragan, ktorý chodil predávať ´podešvy´. Nedávno som ten film zase videl a hovorím si: Keď niekto dokázal predať za dva mechy ´podešví´, tak aby som sa ja neuživil s týmito mojimi výrobkami?“ pýta sa so smiechom a prezrádza aj budúce plány. „Ľudia odo mňa často žiadajú topánky na mieru inšpirované historickou obuvou. Aj nedávno v Modre ma oslovil jeden stredoškolák.... Že zvykne chodiť bosý, ale také mokasíny, ako mám ja, by vraj nosil.“ Marek tvrdí, že má pocit, akoby sa ľudia zas vracali k prírode a platí to aj pre veci, ktoré kupujú a preferujú.
Naši predkovia preferovali podobné motívy, aké vyrába aj Marek.
„Mám rád prácu s kožou aj preto, že je to prírode blízky materiál. Má dlhú životnosť a aj keď napokon výrobok z nej doslúži, príroda s ním nemá problém ako napríklad s plastom. Tá udržateľnosť mi je blízka od momentu, ako som začal spoznávať prírodné národy. Oni žili takmer bezodpadovo, všetko zužitkovali,“ zamyslí sa a vysvetlí: „U nás sa dnes kravy kvôli koži nezabíjajú. Moravská firma, od ktorej kožu beriem, by si nemusela dať robotu spracúvať ju, bola by len odpadom. Vážia si však, čo im to zviera môže poskytnúť, a vďaka tomu sa odpad mení na niečo užitočné. Niečo, čo môže ľuďom slúžiť a robiť radosť dlhé roky. Vo svojej robote teda vidím aj istú formu úcty k zabitým zvieratám. Neplytvám ani kúskom ich obety.“
(in)
Článok vznikol v spolupráci so stránkou www.kdemaju.sk, ktorá mapuje vyše tisíc prevádzok a služieb v Petržalke.