Čaro maličkej prevádzky: Už 33 rokov opravuje v Petržalke topánky 80-ročný obuvník
Zdroj: (in)
Karol Horváth (80) je zrejme najstaršie pracujúcim obuvníkom v Petržalke, a možno aj v celej Bratislave. „Táto práca je jeho život,“ hovorí o manželovi pani Emília. Maličkú dielňu na terase na Blagoevovej 4 spolu otvorili v roku 1992! Ona prijímala objednávky, on opravoval topánky. A tak je to dodnes.
Vyše roka som chodila okolo prevádzky manželov Horváthovcov, kým sa mi podarilo presvedčiť ich na rozhovor. „Manžel sa nerád prezentuje,“ povedala mi vždy pani Emília. Lenže pán obuvník Karol Horváth je presne ten remeselník, ktorého by naše noviny chceli spropagovať. A tak som k nim z času na čas nazrela a presviedčala ju. Napokon skonštatovala: „Veľa ľudí potrebuje obuvníka, ale nevedia nás nájsť. Koľkokrát musím vysvetľovať volajúcim, kde sa nachádzame, a aj tak blúdia. Skúsim predsa len prehovoriť manžela, možno nám to trocha pomôže.“ Podarilo sa, hoci s dvoma podmienkami: Pani Emília sa nenechá fotiť a manžel nebude rozprávať. Príbeh ich prevádzky preto rozpovie ona, veď je napokon ich spoločný.
„Môj manžel robil obuvníka od vyučenia. Pracoval v štátnom podniku, keď ho však po revolúcii zrušili, založil si živnosť. Našli sme priestor v dome, v ktorom bývame, a začal pracovať,“ spomína Emília Horváthová na rok 1992. „Manžel by to sám nedal, a tak som odišla z výskumného ústavu nábytkárskeho, kde som pracovala v kancelárii, a začala som mu v našej prevádzke vypomáhať prijímaním objednávok.“
Prevádzku na Blagoevovej 4 na terase mnohí nevedia nájsť.
Priznáva, že na začiatku o opravách obuvi veľa nevedela, ale naučila sa. Hneď mi to aj dokáže. Do maličkej vstupnej miestnosti, kde pred regálmi s opravenou obuvou sedí pani Emília, vstupuje zákazníčka. Nesie dcérinu topánku. „Pod podstieľkou sa jej spravili akési hrboly. Chcela by to mať rovné,“ vysvetľuje. Pani Emília vezme topánku, obzrie ju, ale klientku nepoteší. „Bohužiaľ, s tým sa nedá nič robiť, to je zdeformovaná gumová podrážka,“ povie. „Viem, keby ste mohli, tak mi pomôžete,“ reaguje zákazníčka. Zjavne tu nie je po prvý raz.
Syn Patrik zastúpil mamu, ktorá sa nechcela fotiť. Inak ho tu nenájdete.
Keď odíde, pani Emília mi vysvetlí, že pravda je prvoradá. Ľudia si k nim chodia dávať opravovať aj lacnejšie čínske topánky. „Keď nejdú opraviť, lebo by sa znova rozpadli, nebudem ich klamať,“ hovorí a dodáva, že spokojnosť s manželovou robotou je pre ňu dôležitejšia. „On si totiž za svojou robotou stojí. Robí tak precízne, že kým nie je topánka podľa jeho predstáv, nepustí ju z ruky. Veď sa pozrite, túto topánku musel šiť ručne – vidíte rozdiel oproti strojovej časti?“ vytiahne pani Emília hotový kus z regála. A potom so smiechom dodá: „Niekedy sa ho už pýtam, či k tej topánke nechce dať aj krabicu a záručný list.“ O manželovi hovorí ako o pedantovi, ktorý by sa sám nepochválil, ale vraj opraví aj chyby, ktoré inde odmietli. „Veď kto už by dnes zašíval topánku ručne,“ prehodím nahlas. Pani Emília sa vráti v čase a zaspomína, ako jej manžel kedysi venoval ručne šité čižmy. Originál, ktorý bol v socializme, keď sme všetci nosili to isté, vzácnosťou.
Obuvník Karol Horváth.
„Rukopis“ pána obuvníka Karola Horvátha je vraj taký jednoznačný, že do opravovne na Blagoevovej už nechodia chytráci tvrdiť, že sa im opravená topánka rozlepila. „Ja som totiž na ňu pozrela a hneď som vedela povedať, či je to robota môjho manžela alebo nová chyba,“ konštatuje pani Emília a dodáva, že aj mnohí zákazníci vedia, ako pán Karol Horváth pracuje. „Máme zákazníkov, ktorí sa už z Petržalky odsťahovali, ale dochádzajú k nám aj z dedín pri Bratislave.“
Toto nie je remeslo, z ktorého zbohatnete
Kedysi mávali otvorené od 13.00 h do 18.00 h, dnes je to len od 14.00 h do 17.00 h. „Niet roboty, čo tu budem robiť?“ pýta sa pani Emília a vracia sa na začiatok. „Keď sme otvorili a dlhé roky potom, mávala som tu aj päť plných prepraviek prijatých topánok,“ spomína a ukazuje mi súčasnú jedinú. Dnes do nej ešte nič nepribudlo. „Kým sa dostal zákazník k opravenej obuvi, musel čakať dva-tri týždne. Dnes robíme do dvoch dní.“ Spomína, že kedysi z ich prevádzky dokázali aj s troma deťmi vyžiť, hoci toto nie je remeslo, z ktorého zbohatnete. Posledné roky je to však ešte horšie, hoci stále sú ľudia, ktorí potrebujú opraviť topánky. Niektorí z nutnosti, iní, lebo sa nechcú vzdať pohodlnej obuvi, ktorá im vyhovuje, ďalší zas kvality, do ktorej investovali nemalé peniaze. „Jednak pribudli nákupné centrá a topánky na jedno použitie, jednak rýchloopravovne, ktoré sú síce drahšie ako my, ale na frekventovaných miestach. Našu malú prevádzku ľudia nevedia nájsť a možno sa im ani nechce,“ konštatuje pani Emília.
FOTOGALÉRIA:
Dodávam, že je škoda, že sa u nás nenosí hrdosť na to, že podporujem lokálneho remeselníka. Pritom, keď pozriem na cenník maličkej opravovne, čudujem sa, že to nerobíme aspoň z praktického hľadiska. Najčastejšie sa dnes vraj opravujú podpätky a podrážky. Tie dámske tu vyjdú na 6 - 7 eur, podrážky na 8 - 10 eur. Nové opätky na 12 eur, zipsy na čižmy na 10 - 12 eur. Pýtam sa pani Emílie, čo sú ´durchy´. „To je výmena celej podrážky,“ vysvetľuje a opisuje, koľko roboty obnáša jediná oprava.
Ručné šitie.
„Topánku musí chytiť, starú podrážku dať preč, obrúsiť, novú vyrezať, obrúsiť, natrieť, nechať usušiť, znova natrieť, dať dohromady, popribíjať, obrúsiť dohromady, nechať to stáť, natrieť, a to vrátane bokov, aby to vyzeralo, lebo na to si môj manžel potrpí, a potom ešte kefou vyleštiť. On tú jednu topánku chytí do ruky aj desaťkrát! To, čo robí dnes, dokončí až zajtra, lebo to treba nechať schnúť, takže dva dni rieši jedny topánky. A dostane za to... 16 eur. A v tom je aj ten materiál aj práca dokopy,“ skonštatuje a ja sa už nečudujem, že toto remeslo vymiera. Lenže, čo bude potom? Budeme mať topánky na jedno použitie? Zrejme.
Dnes zavrieme a končíme!
Napokon mi dovolí na chvíľu nazrieť do dielne svojho manžela. Presne takto som si ju predstavovala. Typická remeselná dielňa plná organizovaného neporiadku, vecí drobných a potrebných. Mám pocit, akoby som sa vrátila v čase do minulosti. Stroj, na ktorom pán Karol práve brúsi topánku, je novší, ale ten vedľa neho, ktorý už slúži len na odloženie farieb, má vraj sto rokov. Podobný úkaz je ešte stále funkčný šijací stroj a kopytá by vedeli rozprávať iné príbehy. Ďalší stroj ani neviem identifikovať. Dozvedám sa, že slúži na to, keď je potrebné vyvŕtať klince z opätkov.
Storočný stroj slúži už len pre farby.
Neodmysliteľnými spoločníkmi obuvníka sú však aj hluk, prach, zápach lepidla a... nezaplatená drina. Chápem, prečo obuvník nepresviedčal svojich synov, aby prevzali jeho remeslo. Opatrne sa pani Emílie pýtam, či by si už obaja nezaslúžili dôchodok.
„Včera manžel povedal: ´Dnes zavrieme! Dnes zavrieme a končíme!´, lebo bol najedovaný na ťažkú opravu. Lenže to už povedal za posledné roky miliónkrát. A stále fungujeme,“ hovorí, ale priznáva, že do dôchodku by šla rada. Materiál zdražel, pomaly sa už ani neoplatí topánky opravovať. „Lenže táto práca je manželov život. Jeho to doslova drží pri živote. Neviem si predstaviť, čo by robil.“ Hovorím, že ma tá jeho tvrdošijnosť fascinuje, hoci pani Emília reaguje, že ona moje nadšenie až tak nezdieľa. „Vediem domácnosť, nakupujem, varím, a potom idem sem. A tak to ide už roky. Veď ja ani neviem ako vyzerá Petržalka a Bratislava už vôbec nie. Pohybujem sa medzi trhom, bytom a dielňou. A ešte na lekárov som zabudla.“
Typická remeselná dielňa plná drobností.
A vtedy vstupuje do prevádzky veselý pán vyzdvihnúť si obuv. „Len ju ešte nechajte deň, dva odpočívať, nech dobre zaschne,“ hovorí mu pani Emília. „Ale ja dnes idem na tanec,“ reaguje on. Evidentne sa poznajú. „Tak menej tancovať alebo na ňu nestúpajte,“ radí ona a všetci sa smejeme pri predstave toho tanca.
Áno, malé prevádzky majú svoje nenapodobiteľné čaro, ktoré inde nezažijete. Škoda, že ich ubúda.
(in)