HISTÓRIA: Viete, ako prázdninovali „cihelňáci“? Porovnajte si prázdniny s dnešnými deťmi

Porovnajte si prázdniny súčasných petržalských detí s tými spred takmer 90 rokov. Autor knihy Spomienky Staropetržalčana Jaroslav Guštafik mal v roku 1936 jedenásť rokov.

Narodil sa v malej osade pri Durvayovej tehelni, na pol ceste k rakúskej dedine Kittsee, na československo-rakúskej hranici. Jeho každodenná cesta z osady do školy na Zadunajskej ulici mala štyri kilometre. Avšak nie kvôli tomu sa deti z osady pri tehelni, ktoré spolužiaci prezývali „cihelňákmi“, tešili na prázdniny.

„Prvý deň školských prázdnin. Tak, ako sa mi inokedy ťažko lúčilo s teplou posteľou, dnes už od siedmej ráno, celkom čulý, pasujem sa s hrnčekom bielej kávy, nedočkavý dňa. A len čo sa mama pobrala s mliečnikom podojiť našu rohaňu – kozu Micu, už som vhupol do trenírok a hybaj do slnečného dňa,“ spomína autor na svoje detstvo. „Mierim tam, kde sa aj bez dohovoru stretávajú chlapci z „Durvajky“. Tým je betónový mostík cez trávnatý jarok medzi asfaltkou a dvorom strážneho domčeka pána Sitára.“

Najskôr šli na moruše a potom už kuli plány na zdolanie štvorposchodovej rozhľadne, rozpínajúcej sa na malej lúčke pri tehelni. Mala 30 metrov, postavili ju v roku 1933. „Veža poskytovala výhľad do širokého okolia až za hranice Rakúska a Maďarska. Nie prvý raz sme sa z nej kochali krajinou. Naše mamy nemali ani zdania o našich lezeckých výpravách.“
Aj druhý deň prázdnin sa začínal mostíkovou poradou. Rozhodli sa ísť kúpať do „šutrovky“ pri Kapitulskom dvore. „Zo desať nás vyráža na trojkilometrovú túru. Šutrovka vznikla ťažbou štrkopieskov pri výstavbe okolitých priemyselných závodov a tovární na začiatku 20. storočia. Kúpajúci musia dobre poznať nástrahy jej dna. Iba nedávno sa tu stala tragédia. Asi 10-ročný chlapec z blízkej Prokopovej sa utopil v jej vodách. My dobre poznáme vyhliadnuté miesta a okrem toho, každý z nás vie plávať. Veď sme zrastení s prírodou od narodenia.“

​Vodárenská veže, obľúbené miesto šantenia detí z tehelne.

Domov sa ide kratšou cestou, ktorá vedie ovocným sadom. „Neboli by sme deti prírody, keby sme neochutnali zo zakázaného ovocia starej hrušky. Pokračujeme krížom cez polia, sem-tam musíme prejsť osiatym lánom, čo je riskantné. Poľný hájnik pán Morávek v jeho lovecký seter v nás vzbudzujú strach.“

Bosí na strniskách

Ich detská vytrvalosť v šantení bola nevyčerpávajúca. Dopĺňali ju však aj osožnejšou činnosťou – zbieraním obilných kláskov na strniskách. „Každá rodina v Durvayovej tehelni chovala hydinu a na zbere kláskov sa zúčastňoval všetok drobizg. Aj na poli vládla veselosť a radosť v pretekaní sa o najúspešnejší zber. Na strniskách sme sa pohybovali zásadne bosí. Chôdza naboso po pichľavom strnisku vyžadovala osobitnú zručnosť – zvláštny štýl kĺzavého našľapovania, ktorému sme sa tak naučili, že sme sa po strniskách aj naháňali!“
S kamarátmi z Janíkovho dvora - vtedy to bol ešte Popperov majer, prosperoval pestovaním tabaku a chovom jatočného dobytka a ošípaných – hrávali futbal v strede hospodárskeho dvora. Autová čiara viedla popri kravíne, občas sa na ihrisku ocitol aj výkrmný býček.

​Rodný dom Jaroslava Guštafika v Durvayovej tehelni. Vľavo veža rozhľadne.

Dni im spestrovalo kúpanie, futbal, longo – hra s tenisovou loptičkou a drevenou pálkou na dve súperiace družstvá, podobná americkému baseballu, odbíjanie blchy – z oboch strán zašpicatený kolík v jamke a vyrážaný palicou na cieľ – akýsi predchodca golfu, skrývačka alebo hra na policajtov a zlodejov.
„Keď sa skončili prázdniny, my z 5. A sme zasadli do školských lavíc už v meštianke na Jánošíkovej ulici (pred asanáciou Jazmínova). Ešte dva nasledujúce roky sme si užívali voľnosť v osade tehelne. Okupácia Petržalky na jeseň roku 1938 znamenala zánik osady – môjho rodiska,“ uzaviera vo svojej knihe kapitolu Jaroslav Guštafik.

(pn)

Fotografie sú z knihy
Jaroslav Gustafik Spomienky Staropetržalčana.
Kniha vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT.

​