Krásne spomienky Petržalčanky: Naše paneláky, to boli vchody človečiny

Zdroj: Archív obyvateľov

Na našu výzvu 50 rokov novej Petržalky zareagovala aj pani Hana. Sú to naozaj krásne spomienky na časy, keď mnohí nazývali Petržalku betónovou džungľou, no život tu vyzeral presne naopak. Veď posúďte sami.

Sledujem spomienkové akcie k 50. výročiu sídliska Petržalka. Vyrušuje ma nonstop opakovaný a obohratý naratív: betónová džungľa s anonymnými ľuďmi, s absenciou sociálnych väzieb. Ja mám celkom iné spomienky. Existovali ‘socialisticky‘ stmelené vchody v nižších panelákoch. Také vchody človečiny. Napríklad ten náš. Nasťahovali sme sa v roku 1987.

Náš vchod na Farského, to boli stabilizačné byty od zamestnávateľa, takže sa päť až osem rodín poznalo z práce, kde sa vraj poloha bytu žrebovala. Stretli sme sa najpestrejšia slovenská „zmeska“, počnúc východniarmi, Tatrancami až po Záhorákov a jednu Moraváčku. Chémia ale vzácne zafungovala.
Vzájomné rady začínajúce pri informáciách, kde je vôbec nejaký obchod, najbližšia telefónna búdka, autobusová zastávka alebo akákoľvek zdravotná inštitúcia. Informačné minimum pre prežitie v džungli. A táto zložitosť každodenného života nás magicky zbližovala.

Naše potomstvo rovnako, a to najmä vďaka podobnej vekovej hladine. Takže vzájomné vyrušovanie v bytoch dupotom detí, nekonečné naháňačky po schodoch, blokovanie výťahov a bezuzdné vyzváňanie na zvončeky, bol jav všadeprítomný a veľmi tolerovaný.

Takmer rovnako ako neskoršie brutálne obdobie prerábok v bytoch, kedy sa prerábalo všetko a všade! Pojem možného rizika porušenia statiky domu mali budovateľskou vášňou posadnutí otcovia rodín vytesnený ako vec nepodstatnú. Vidiac to dnešnou optikou – zázrak, že dom vydržal.

Zdroj: Archív obyvateľov

​Na takúto bezútešnú plochu pred panelákom spomínajú mnohí, dnes už dospelí Petržalčania, ako na najlepšie ihrisko svojho detstva.

Obdobne adrenalínovo ako rodičia sa správali aj naše deti. Na dvore plnom nebezpečných jám, výkopov, stavebného betónového odpadu, z ktorého budovali bunkre, rôzne improvizované hojdačky – „kvargle“.... Našťastie, my, dospeláci, zaujatí prerábkami, sme nemali detailnejšie predstavy o adrenalínovom trávení voľného času našich detí na dvore. Dnes si hovorím, ako je možné, že to všetci prežili len s menším pozašívanými ranami. Asi vďaka nadprirodzeným silám.
Až neskôr dospelí vybavili do brány ping-pongový stôl a zriadili slušnú posilňovňu v kočikárni na prízemí. Ale to už na dvore začali náznaky budovania ihriska.

Komunita

Vchod človečiny fungoval tak trocha ako hipisácka komunita v tom pozitívnom chápaní. Alebo ako zreálnenie snov socialistických realistov. Keď susedia prerábali byt a ten bol plný hluku a prachu, na celý deň sme sa automaticky, my, ako susedia cez stenu, ujali ich ani nie ročného synčeka. Muži si vypomáhali v stavebnej činnosti, pri opravách áut či bicyklov detí. Manželky nezriedka „odstravovali“ deti susedov výdatným obedom. Preliezť z lodžie na vedľajšiu lodžiu v snahe vypomôcť susede, ktorá sa ocitla s deťmi pred zamknutým bytom kvôli prievanu alebo zvnútra bytu zaseknutým kľúčom– bola vec šialene riskantná, ale zároveň bola okamžitým riešením a neoceniteľnou pomocou.

Keď niekto z drobcov pri hre na dvore stratil kľúč od bytu, našli sa traja, štyria dospeláci, ktorí pomáhali do tmy tie kľúče hľadať.

Výmeny jedla, ingrediencií, medzi oproti sebe susediacimi bytmi, ale aj medzi bytmi, ktoré susedili lodžiami, bolo niečo samozrejmé. A funguje ešte sem-tam dodnes.

Existovali finančné pôžičky, a to aj väčšie, ktoré sa vždy považovali za normálnu výpomoc a boli vždy návratné a korektne chápané, bez akýchkoľvek dlžobných úpisov, notárskych zápisníc o pôžičke, a, samozrejme, bez úrokov.
Niektorí časom alebo vekom prišli o prácu a novú im často pomohli nájsť práve susedia a nie agentúra.

Vzájomné zdieľanie úspechov a neúspechov, tráum aj radostí, bolo najrýchlejšou možnou bezplatnou psychoterapiou.
Spoločné chodenie na huby, na opekačky, dokonca aj na dovolenky nebolo ničím neobvyklým pre asi štyri rodiny.
Brigády na dvore a na ihrisku, tradícia betlehemského svetla, ktorá trvá dodnes.

Niekoľko starších ľudí nás už opustilo navždy. Jednému sme vybavili domov sociálnych služieb a noví susedia, ktorí sa v posledných rokoch prisťahovali, začínajú pozvoľna zapadať do komunity.

Hana