HISTÓRIA: Viete, ako vyzerala Veľká noc v starej Petržalke? Patrili k nej napríklad rapkáče

Mnohé zvyky sa nezmenili, hoci dnes by sme už zrejme nepovedali, že „kúpači ponárali dievčatá do bazénika tak, ako to robili gazdinky kvokajúcim sliepkam“.

„Veľkonočný týždeň sa začal kostolným obradom svätenia vŕbových bahniatok, čo malo požehnať domácnostiam celoročnú pohodu. Obrad sa konal na Kvetnú nedeľu,“ píše Jaroslav Gustafik vo svojej knihe Spomienky Staropetržalčana. V 30-tych rokov minulého storočia chodil na základnú školu. Zažil ešte obrady v starom katolíckom kostolíku na Viedenskej ceste. (Po jeho asanácii v roku 1932 bol vybudovaný nový, ktorý stojí na Daliborovom námestí dodnes.)

„Zelený štvrtok zasvätili obyvatelia prvému dňu veľkonočného pôstu a gazdinky dávali na stôl tradičný špenát. Sedliačky sa usilovali pozbierať v ten deň vajcia v kurínoch a odložili ich s vierou, že ochránia ich gazdovstvo pred prírodnými katastrofami.“ Tých si totiž Petržalčania užili viac ako dosť.

​K petržalskej Veľkej noci patrili rapkáče.

„V kostole zavládol na Zelený štvrtok smútok. Pohasli oltárne sviece i večné svetlo a oltár zostal zahalený čiernym súknom. Kostolné zvony sa spútali a ako nám, deťom, povedali starší, ´uleteli do Ríma´. Ich každodenný hlas nahradili drevené rapkáče, ktorými sme tak intenzívne rapkali, že sme gazdinám plašili sliepky. Aj najštekavejšie psy zaliezli od hrôzy do búd.“

​Nový kostol a poštový úrad na Štefánikovej (Zväzáckej) ulici. Kostol vybudovali v roku 1932 po asanácii starého kostola na Viedenskej ceste.

Po pôstnom Veľkom piatku, sa na Bielu sobotu uberala petržalskými ulicami v najstaršej sedliackej štvrti procesia. „Napoludnie sa opäť v plnej sile ozvali po trojdňovom mlčaní kostolné zvony zvestujúce zmŕtvychvstanie Ježiša.“

Jaroslav Gustafik v knihe píše, že Veľkonočná nedeľa bola zaťažkávacou skúškou najmä pre gazdiné. Tradične varili údené s kapustou a žemľovou knedľou a jeho mama vraj podobne ako na Vianoce piekla dva plechy makových a orechových koláčov. „Z niektorých domácností sa niesla vôňa pečeného kozľaťa. Aj my sme chovali okrem hydiny kozu. Biela rohaňa Mica nás každoročne obšťastnila dvoma maličkými potomkami,“ spomína. „Na Veľkú noc, keď dosiahli najkonzumnejšiu váhu, sme si na nich však nepochutili. Nám deťom ich bolo ľúto zabiť, a tak rodičia predali kozliatka kupcom, ktorými zvyčajne boli známi financi z blízkej pohraničnej stráže. Vždy sme za kozliatkami smútili, ale ich predaj pomohol rodičom.“

Nesmelo sa zabudnúť na žiadne dievča

Najlepšie prútie vraj mali dvestoročné bútľavé vŕby, ktoré rástli na vyschnutom dunajskom ramene, ktoré sa tiahlo z Pečnianskeho ostrova, krížom cez Kapitulské polia pozdĺž československo-rakúskej hranice. „Tieto vŕby-stareny, hoci žili a dýchali už iba kôrou pňa, mali najkrajšie prútie. Kúpaši-šibači z tehelne sa vybrali na prúty tradične na Bielu sobotu. My, mladší dorast, sme sa pri starších mládencoch priživovali a urezávali vreckovými nožíkmi, zakúpenými za bagateľ u ´lacných Jožkov´- podomových obchodníkov s brakovým tovarom, tenšie prútie z ovisnutých vetví. Korbáče sme plietli zo šiestich prútikov, na nežnejšie tielka, kým mládenci ich plietli z ôsmich prútov, aby lepšie štípali. Rituál rezania prútia sme si spestrovali aj vyrezávaním píšťaliek. Na ich vyhotovenie sa hodila mladá vŕbová halúzka o hrúbke prsta v dĺžke 15-20 centimetrov.“

Asi 200-ročné torzo vŕby vo vyschnutom koryte bývalého dunajského ramena na hraničnom pomedzí. Mládenci z Durvayovej tehelne pri obhliadke prútia na veľkonočné korbáče v roku 1930.

V nedeľu večer sa mladí muži stretli a dohadovali, kadiaľ povedie ich šibačková trasa na Veľkonočný pondelok. Vtedy sa nesmelo zabudnúť na žiadne dievča. Považovala by sa za ohrdnutú. „Aj keď sa dievčatá vopred vystatovali, že veru ony sa nedajú bičovať a skryjú sa pred kúpačmi, na šibačkový pondelok netrpezlivo vykúkali spoza zácloniek.“

Jaroslav Gustafik spomína, ako mládenci v predvečer šibačky naplnili malý bazénik pri centrálnej pumpe Durvayovej tehelne čerstvou vodou. „Vedeli, že ráno bude už voda ustálená a nebude hroziť dievkam prechladnutie. Tie však úmysel šibačov vystriehli a pod rúškom tmy vodu v bazéniku vypustili. Uplietli si však na seba bič. Kúpači ich na druhý deň polievali čerstvou studničnou vodou a ponárali ich do bazénika tak, ako to robili gazdinky kvokajúcim sliepkam,“ píše v knihe spomienok.

Na úvodnej foto chlapci s rapkáčmi.

Informácie sme čerpali z knihy Jaroslav Gustafik - Spomienky Staropetržalčana, Vydavateľstvo Marenčin PT

​

(pn)