Klub KASPIAN vyhľadávajú najmä deti z ulice. Nikoho nesúdi, anonymne im poskytne bezpečie

Fajčia za budovou? Niekedy áno. Používajú vulgarizmy? Niekedy áno. Experimentujú s drogami? Niekedy áno. V nízkoprahovom klube KASPIAN to „o svojich deckách“ povedia priamo a otvorene. A práve preto im už 25 rokov poskytujú bezpečný priestor. Bez poplatkov, registrácie, anonymne.

Sedím v klubovni KASPIAN-u na Furdekovej v bratislavskej Petržalke. Nízkoprahový klub znamená, že je dostupný všetkým. Ktokoľvek tu má dvere otvorené. Deti z ulice, z komplikovaných rodinných vzťahov, bez programu, bez krúžkov, ale aj deti z usporiadaných rodín, ktoré si potrebujú vyplniť voľný čas. Zväčša privedú nových kamarátov, sami im vysvetlia pravidlá a klubovňa sa stáva aj ich priestorom.
Už o 14-tej stepujú malí piataci pred dverami. Smerujú priamo k tulivakom. Sedíš s mobilom v ruke? Po škole sa tomu nikto nečuduje. Tu nikto nerieši, keď zdieľaš videá s priateľmi. Keď ale sedíš sám, ponúkne sa ti pracovník KASPIAN-u na rozhovor alebo na hru. Odmietneš? Rešpektuje to. Ty však vieš, že je tu niekto, na koho sa môžeš obrátiť, keby si potreboval.

Chceš skákať na žinenkách, loziť po stene, robiť parkour, zahrať si hru? Ak si prišiel sám, nájdeme ti partnera alebo si zahráme s tebou. Pri hre či nezáväznom rozhovore vzniká vzťah. Medzi deckami a vyškolenými pracovníkmi. Otvorený vzťah, v ktorom sa nehovorí „nerob to“, ale „keď to budeš robiť, môže nastať toto“...

Tu môžeš byť sám sebou a často aj si

Použil si vulgarizmus? Ak rozprávaš takto vonku, je to voľba, ale sú situácie, kedy ti to neprospeje. Povieme ti aké. Ale v klubovni sa týmto „pomocným slovíčkach“ vyhýbame. „Choď na päť minút von alebo si daj päť drepov,“ povedia si dnes už „decká“ aj medzi sebou.

​Klub Kaspian zvonka.

Stretol si sa so šikanou? V klube sa šikana netoleruje, ale ani sa tejto téme nevyhýbajú. Rozprávajú sa o nej v skupine, v prípade potreby medzi štyrmi očami.

„Čo myslíte, koľkým deťom ste za tých 25 rokov zlepšili detstvo a možno aj zachránili život?“ pýtam sa Maríny Bartoňovej, ktorá v roku 1997 stála pri zrode KASPIAN-u. „To je práve na prevencii záhadné, že nikdy neviete, čo by bolo keby...“

Začiatok v divokých deväťdesiatych

​Klub začínal v stane.

„Na konci Petržalky sa v roku 1997 konala stanová misia a nás, vtedy cirkevnú organizáciu oslovili, aby sme deťom spravili program,“ spomína Marína Bartoňová. Skúseností mali dosť. Robili vtedy pravidelné nedeľné programy pre deti v Bratskej jednote baptistov, organizovali tábory. Zohratá viacgeneračná partia dobrovoľníkov.Šapitó deti prilákalo. „Na ulici v 90-tych rokoch nebolo toľko detí ako dnes. Rodičia na ne dávali pozor. Tie, čo boli vonku, boli najmä zo sociálne slabších rodín. Deti s ťažkou životnou situáciou. Rodič vo väzení, drogy, mali sme dieťa, ktoré videlo vraždu vo vchode. Napadlo nám, že by sme s nimi mohli ďalej pracovať. Prvý klub sme mali v septembri 1997 na Vyšehradskej.“

Zázračná miestnosť, v ktorej sa hrajú aj s priestorom

Dnešné zázemie na Furdekovej pri detskom ihrisku ukrýva veľkú klubovňu. Je zázračne flexibilná. Interiér prerábajú podľa potreby. Raz sú tu priečky zo skriniek, keď malé deti skáču na Airtracku – pružnej gymnastickej podložke. Keď nechcú, aby tínedžeri komentovali, ako im to ide, sedačka je chrbtom. Je tu ping-pongový stôl, boxovací mech, matrace, tulivaky, lezecká stena, kopec kníh, spoločenských hier, playstation, x-box, palacinkáreň, za závesom chilloutová miestnosť pre súkromné rozhovory... Štyrikrát do týždňa od 14-15h do 18h je to všetko voľne k dispozícii pre všetkých. V pondelok pre starších od 13 do 23 rokov, v stredu pre mladších od 7 do 13 rokov, utorky a štvrtky bez rozdielu veku.

Prečo KASPIAN?

„Na prvé stretnutie sme pozvali manželský pár, ktorý vyrábal marionety zo sadry. Deti si ich mohli vymaľovať. Veľa ich bolo bodkovaných. Na tom klube deti vymysleli názov – Klub stretnutia s pehavou nohou - KSPN. Do skratky sme pridali samohlásky a vznikol KASPIAN.“

​Tím KASPIANu.

Dlho nemali konkurenciu

V nebytových priestoroch na Ambroseho ulici sa z dobrovoľníkov stali profesionáli. KASPIAN tu sídlil 16 rokov. Otvorený klub bez programu bol fenomén. Dovtedy sme poznali len centrá voľného času, kam deti chodili na krúžky. Bola tu keramická dielňa, pingpongový stôl, stolný futbal, sedačky, neskôr pribudol playstation. „V tom čase nám stačila malá klubovňa. Oproti ničote vonku to bol atraktívny priestor. Dnes by sme s takým vybavením už nevystačili, ak chceme konkurovať lákadlám a možnostiam, ktoré deťom ponúka vonkajší svet.“

​Na Ambroseho ulici.

S terénnou prácou začali v skateparku

Pracovníci KASPIAN-u pracujú aj v teréne, keďže deti vonku zväčša nechodia do klubu a opačne. „Hľadali sme miesto, tému, s ktorou by sme mohli deti oslovovať,“ hovorí Marína Bartoňová. V hre boli graffitové steny, napokon zobrali v roku 2003 do správy skatepark. „Je to miesto, ktoré kumuluje mladých – nielen jazdcov, ale aj tých, čo sa chodia len pozerať, pozhovárať sa.“

Keď idú pracovníci KASPIAN-u do terénu, majú so sebou kľúče na opravy, lekárničku, nosia aj kolobežky a prilby na požičanie. Pre mladých sú užitoční. „Teraz už pre nich pripravujú aj súťaže v skateparku, to je tiež priestor na debatu a vytváranie vzťahu dôvery.“

​Skatepark v Petržalke.

Postupne pridali terénni pracovníci aj okruh od Ovsišťa, pumptracku, lesíka, cez Gercenovu a navštevujú aj nákupné centrá. Ako tam nadväzujú kontakt? „Veľakrát je v skupine dieťa, ktoré poznáme. Dá nám najavo, či chce, aby sme sa pridali na rozhovor, zoznámi nás alebo sa tvári odmerane. Vtedy, samozrejme, rešpektujeme jeho rozhodnutie.“ Zasiahnu len vtedy, keď vidia, že deti v skupine sú napríklad opité. „Zisťujeme, či je tam niekto triezvy, či je niekomu zle, kde budú, kým nevytriezvejú... Keď vidia, že na nich nehodláme volať policajtov, sú prístupnejší a dajú si poradiť.“

Lokálna komunita verzus „decká“

Sídliť v areáli detského ihriska má svoje riziká aj výhody. „Naše deti nemajú šťastie na také rodinné zázemie ako majú vaše deti. Práve preto s nimi pracujeme,“ hovorí Marína Bartoňová o tom, ako bolo spočiatku nutné vysvetľovať lokálnej komunite, prečo sa cez detské ihrisko šuchce do KASPIAN-u mládež, ktorá chvíľu predtým fajčila pred bránou. Niekto by ich radšej videl na periférii. „Lenže tam by decká nechodili. Musíme byť presne tu, kde sme – uprostred sídliska.“

Ako toto napätie zvládli? „Miestni začali veriť, že vieme, čo robíme. Pochopili, že KASPIAN je tu pre deti z ulice, ale aj pre tie z bežných rodín. Diskutujeme totiž spolu. Vysvetľujeme, ako pracujeme. Priestor na to je aj na spoločných komunitných akciách.“ Majú za sebou niekoľko ročníkov letného kina, každý rok športový deň, tulivakovú čitáreň, Montessori dielničky, cvičenia pre seniorky v klubovni, vianočnú vencovačku či septembrový PIK-NIK, na ktorom sa stretne aj 200 susedov z blízkeho okolia.

„Keď naše deti uvidíte robiť niečo, čo by nemali, tak ich poproste, aby to nerobili, hovorím miestnym. Deti reagujú, keď sa s nimi niekto rozpráva normálne. A keď si neviete rady, zavolajte políciu. My s tým nemáme žiadny problém. Aj my sme už volali políciu. Výnimočne, ale stáva sa to, pretože tieto deti potrebujú hranice, nielen vyhrážky,“ vysvetľuje Marína. Dodáva však, že pre deti je klubovňa taká dôležitá pre život, že pravidlá rešpektujú.

(in)