Úžasný príbeh: Ako dieťa prekonala strach, podala ruku postihnutému chlapcovi. Dnes pre týchto ľudí žije

Zdroj: Marián Dekan

Bola klasickou učiteľkou, šepkárkou v divadle, produkčnou v dabingu, opatrovala seniorov v cudzine... „Život ma však stále smeroval na miesto, kde som dnes najspokojnejšia,“ hovorí Jana Mareková, jedna z kandidátok na tohtoročnú Osobnosť Petržalky, riaditeľka združenia Impulz, ktoré sa venuje dospelým ľuďom s mentálnym postihnutím.

„Impulzy som dostávala celý život, len som ich nevnímala,“ hovorí Jana Mareková a ja sa usmejem nad čarom jej nechcenej slovnej hračky. Sedíme v priestoroch združenia na Turnianskej a ja zase žasnem, aký pestrofarebný pozitívny svet si tu spoločne s klientmi vytvorili. Jej spokojnosti sa nečudujem.

„S mentálne postihnutými ľuďmi som prichádzala do kontaktu vlastne po celý život. A to napriek tomu, že detstvo som prežila v hlbokom socializme, v ktorom akoby neexistovali,“ vracia sa do minulosti. „Keď som chodila na základnú školu na Vazovovu, objavoval sa v okolí školy 30-ročný postihnutý človek. Dosť často sme ho stretávali, niektorí mu robili zle, naša partia od neho skôr bočila. Keď sme sa naňho rodičov alebo v škole pýtali, opakovali len: ´S ním sa veľmi nebavte, on je chorý.´ To bol môj prvý kontakt.“

Zdroj: OZ Impulz

​Klienti združenia Impulz.

Druhý bol u tety v Jurskom Šúre, kde trávila víkendy. „Mala som asi 12 rokov. Pri železničnej trati sme sa na bicykloch radi spúšťali z kopca. Neďaleko bolo zariadenie Jurské kúpele, ktoré bolo v tom období zmenené na ústav pre chlapcov. ´Tadiaľ choďte rýchlo, nezastavujte sa, tam sú chorí chlapci.´ opakovali nám. Dnes predpokladám, že to boli najmä chlapci s autizmom a detskou mozgovou obrnou. Za vysokým drôteným plotom. Počas leta za ním často stáli, držali sa ho a kričali. Buď na ľudí alebo vydávali zvuky, ktoré neboli všetkým príjemné.“ Jana Mareková spomína, že celý objekt akoby bol opradený tajomstvom. Nikto nič nevysvetľoval, a tak aj deti mali rešpekt. „Lenže ja som vyrastala u deda, ktorý ma vždy učil nebáť sa. Spoznaj svojho nepriateľa a potom možno zistíš, že ním ani nie je, hovorieval mi. A tak, keď som raz šla okolo ústavu sama a zakričal na mňa spoza plota chlapec, aby som prišla bližšie, neutiekla som. Len som sa ošívala. Spýtal sa ma: Ty sa bojíš? Nabrala som odvahu a prišla k plotu. Chcel, aby som mu podala ruku. V plote boli veľké oká, nebol to problém. Prestrčila som ruku, hoci mi nebolo všetko jedno. On sa mi pozrel do ruky a znova sa spýtal: Ty sa bojíš? Hrdinsky som odpovedala: ´Nie.´ A on mi povedal: ´Ale bojíš sa, ale raz sa nebudeš.´ Dávno som na tento zážitok zabudla. Spomenula som si naň len nedávno, počas pandémie.“

Zo školstva medzi hercov

Počas štúdia na pedagogickej fakulte v Nitre dala pred internátom prednosť bývaniu u slobodnej matky, ktorej pomáhala starať sa o deti. „Boli zanedbávané, mali problémy s koncentráciou, ale ja som s nimi bola rada,“ spomína. Šesť rokov učila na obchodnom učilišti slovenský jazyk a propagáciu, až si jedného dňa povedala stop a celkom zmenila pracovnú oblasť. „Začala som robiť šepkárku v Divadle Astorka. Divadlo ma v tej dobre nesmierne bavilo. Ešte zaujímavejšie však pre mňa bolo, keď som sa stala produkčnou v dabingu.“

Zdroj: Marián Dekan

​Sviečky, ktoré vyrábajú klienti.

Chceli robiť dobrý dabing. Oslovovali preto aj divadelných režisérov a spolupracovali s Detskou rozhlasovou družinou. Deti, ktorým to šlo, potom učili dabovať.

Po piatich rokoch skončila aj táto etapa v jej živote. „Čo ďalej? pýtala som sa sama seba. Chcela som sa posunúť inde. Mám rada Taliansko, potrebujem zmeniť prostredie, a tak som šla som robiť opatrovateľku.“ Mala 45 rokov a postupne sa začala starať o štyroch seniorov s Alzheimerom. „Miestami to bolo veľmi náročné. Dvojročná veľká skúška trpezlivosti, najmä s príbuznými,“ konštatuje dnes už s úsmevom. „Som rada, že som si tým prešla. Ak v sebe máte vnímavosť a empatiu, skúsenosťami ich len posilňujete.“

Sťahovanie, požiar, sťahovanie

Po návrate na Slovensko hra osudu chcela, že v tej dobe potrebovali na pármesačný záskok učiteľku s jej aprobáciou na špeciálnej škole. „Nemám vyštudovanú špeciálnu pedagogiku, ale boli v kríze a spravili výnimku. Vzali ma. Tam som si uvedomila, aké je to strašne fajn. Zaujímala som sa o arteterapiu, začala tam pracovať s jedným autistickým dievčatkom a videla na nej, ako sa mení. Bola málo komunikatívna, emócie nemala takmer žiadne, avšak postupne, cez kreslenie, som si ju získavala. Neskôr nadviazala kontakt aj s druhými. A to ma veľmi tešilo.“

Zdroj: OZ Impulz

​Chránená dielňa po požiari.

Zdroj: Marián Dekan

​Chránená dielňa dnes.

Veľmi chcela na škole zostať. Bohužiaľ to nešlo. „Asi tri mesiace po tom, ako som nedobrovoľne opustila špeciálnu školu, som objavila výzvu Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím na výberové konanie na riaditeľku Impulzu,“ hovorí mi a ja reagujem, že to vyzerá ako šťastný osud. Jana Mareková sa len zasmeje a pokrúti hlavou. Písal sa rok 2010. Konkurz síce vyhrala, predstavy však museli ustúpiť realite. Aj v sociálnej oblasti sa stretla s neprajnosťou, snažila sa udržať nad vodou organizáciu, v podstate dodnes rieši existenčné problémy a spočiatku jej chýbali aj skúsenosti s dospelými ľuďmi s mentálnym postihnutím.

Zdroj: OZ Impulz

​Priestory na Turnianskej po požiari.

Z prízemia na Žehrianskej sa museli presťahovať, pretože tam zriadili škôlku pre deti s autizmom. V lete 2013 odchádzali na Turniansku. Napriek problémom s nedostatkom financií zrekonštruovali nové priestory... a v januári 2014 vyhoreli do tla. Skrat elektrickej zásuvky. Zhoreli formy, vonné esencie, parafín, všetko. Dielňa vyhorela do omietky a ostatné miestnosti s celým zariadením boli silno poškodené. „Veľmi nám vtedy pomohol Doprastav export. Po šiestich mesiacoch prišli rekonštrukciu zopakovať. Ich šéf mi hovorí: A nech vám to tentoraz vydrží trošku dlhšie!“ Áno, aj v takej situácii sa vedeli zasmiať.

Zdroj: Marián Dekan

​Priestory na Turnianskej dnes.

Chcú zostať v Petržalke

„A znova sa budeme musieť sťahovať...“ pridá čerešničku na torte Jana Mareková. Základná škola Turnianska, kde sídlia, potrebuje priestory pre deti zo Slnečníc. S Impulzom by chceli zostať v Petržalke, pretože ich klienti sú tu zvyknutí. „Majú veľký problém so zmenou prostredia,“ konštatuje a spomenie ako dúfala, že si aspoň na chvíľu užijú pokoj. Nenarieka však. „Uvedomujem si, že toto som vždy chcela robiť. Že ma to tak veľmi napĺňa... Možno bežní ľudia ma vyvedú z rovnováhy, ale oni nie. Mnohí majú zmysel pre humor a sú úžasne vnímaví. Dokážu veľmi jednoducho pomenovať zložité veci. Aj dnes ma občas po ich komentároch prepadne myšlienka: Nehráte to na mňa? Naozaj máte mentálne postihnutie?“ usmieva sa Jana Mareková a spomenie svojho súčasného klienta Michalka, ktorý trpí aj fóbiami. „Chodieval na plavecké preteky. Stále riešil, či vyhrá alebo prehrá. Hovoril mi: Pani riaditeľka, keď vyhrám, tak ma zbijú. Keď prehrám, to sa budem hanbiť, každý sa mi bude posmievať. Ani tak nebolo dobre, ani tak. A potom raz prišiel a hovorí: ´Rozhodol som sa, že keď budem plávať a budem už vyhrávať, počkám na ostatných, aby sme doplávali naraz.´ Krásne to vyriešil, nie?“

Zdroj: Marián Dekan

​Výrobky klientov.

Petržalské firmy, pomôžte sebe aj chránenej dielni!

V chránenej dielni Impulzu vyrábajú nádherné sviečky. Naučil ich to sviečkar so 40-ročnou praxou. Vyzerajú profesionálne, rovnako ich balenie, pretože nikoho nezaujíma, že ich robili mentálne postihnutí ľudia. Tieto sviečky sa nekupujú zo súcitu, ale preto, že sú krásne.

Každej firme, ktorá má 20 a viac zamestnancov, vyplýva zo zákona, že má zamestnať človeka so zdravotným postihnutím. Ak tak neurobí, buď zaplatí pokutu alebo si môže objednať výrobky z chránenej dielne. Volá sa to náhradné plnenie. Lenže dostať sa k nemu je pre chránenú dielňu so zamestnancami s mentálnym postihnutím problém. „Jednak je veľa chránených dielní, jednak nedokážeme konkurovať takým, kde pracujú len telesne postihnutí,“ vysvetľuje Jana Mareková.

Keby ste sa rozhodli rozdávať ako vianočné darčeky výrobky z Impulzu, stačí zadať zákazku v dostatočnom predstihu, radi vám ich vyrobia. Na každom výrobku je štítok s informáciou, pre akú firmu to bolo v chránenej dielni vyrobené. Takto podporujú zas oni váš sociálny imidž. Dielňa sa nebráni ani teambuildingom, na ktorých si zamestnanci môžu vyrobiť vlastné sviečky.

(in)